Používa službu Blogger.

Advertisement

About Me

Štúdium v čase korony alebo editor verzus povinné čítanie

by - apríla 01, 2020


Už dlho som rozmýšľala nad článkom, v ktorom by som vám ukázala pár tipov z môjho povinného čítania. Ako niektorí z vás viete študujem odbor Editorstvo a vydavateľskú prax, čiže slovenčinu a literatúru. Niekedy je to boj. (Aktuálne moja úhlavná nepriateľka je syntax.) A teraz v čase korony, keď sme odkázaní na samoštúdium, tak je to ešte o niečo náročnejšie.

Ako som niekde už spomínala, tak na maturitách sme vedeli celkom dobre zahrať, že sme dané dielo čítali. Lenže na vysokej škole na vás profesor striehne s otázkami, ktoré sú zamerané na detaily. Toto už nezahráte ani keby sa na hlavu postavíte. Minulý semester sa mi párkrát stalo, že ma oblial studený pot, pretože som si nepamätala nejakú drobnosť alebo nestihla prečítať celú knihu, alebo som sa na to vykašlala a nečítala som to vôbec. (Dobehlo ma to, len tak medzi nami.) Tento semester mi prišlo až zle, keď nám prišiel mail so zoznamom povinnej literatúry. Je toho požehnane.

Poézia a próza z pier slovenských autorov, ešte k tomu keď sú to autori z prvej polovice 20. storočia,  no mala som obavy. Ako sa dokopem, krista, k tomu, aby som to prečítala? Až teraz som objavila čaro súčasnej slovenskej tvorby. Nie som pripravená na takýto skok do "minulosti". To boli moje prvé myšlienky. Necítila som sa na to. Ale viete čo? Ono to v skutočnosti také zlé nie je!

Aj keď sú knižnice zavreté, tak Zlatý fond mi v tomto zachránil kožu. (Maturanti, verím, že čo si poctivo čítate diela k maturite, tak ZF oceníte.) Nemám problém čítať cez PC/mobil/čítačku, takže patrím k tým šťastlivcom, ktorí si nemusia kupovať v e-shopoch knihy na povinné čítanie. Aj keď nevylučujem kúpu kníh, ktoré sa mi páčili. Niekedy je to naozaj vtipné čítanie, inokedy je to nudné, až ma z toho ide trafiť šľak, ale viac-menej ma viac kníh z povinného čítania bavilo. Z kôpky, ktorú som zatiaľ stihla prečítať, som vybrala tri diela, ktoré mi celkom sadli a ich čítanie pre mňa rozhodne utrpením nebolo.


Človek na ulici - Ivan Horváth 

Ivan Horváth, pre mňa doteraz neznámy, tak ako väčšina spisovateľov zo zoznamu, ma prekvapil. Nečakala som, že hneď zo začiatku natrafím na autora, ktorý dokáže tak krásne formulovať myšlienky. Cyklus piatich noviel o bratoch Jurigovcoch je zatiaľ to najlepšie, čo som z povinného čítania čítala, a to aj napriek tomu, že druhá časť - novela s názvom Laco a Bratislava, ma neočarila. Aj preto sa budem venovať len tej prvej.

Horváthovo písanie má v sebe určité čaro. Od vykreslenia postáv až po atmosféru, ktorá je priam až rozprávková. Štyria bratia, ktorí nemôžu byť odlišnejší sa snažia nájsť svoje šťastie rôznymi spôsobmi.

Kým Jano sa presťahuje z mesta na dedinu, kde trávi čas osamote a obdivuje prírodu, tak Tomáš sa nedokáže usadiť. Má túlavé topánky a vždy na jeseň sa zbalí a odíde. Snaží sa nájsť svoju minulosť, lenže netuší, že tá už možno nie je na tomto svete.
Za to sebecký Peter má manželku a robí mu radosť trápiť ju. Nachádza v bolesti iných svoje potešenie, hlavne ak ho spôsobí on. Nehovoriac o tom, že posmešky sú u neho na dennom poriadku. Snáď nikoho neprekvapí, že raz ten pohár trpezlivosti niekomu pretečie. A veru, manželka to nebude. Najcitlivejší zo všetkých bratov je Arne. Pri ňom ohrané spojenie "láske nerozkážeš" snáď platí dvojnásobne. Aj keď jeho osud vyzerá trpko, tak v skutočnosti je opak pravdou. Osudy bratov vás chytia za srdce. A ich osobitné hľadanie za šťastím je miestami poprepletané pomedzi osudy ostatných bratov, čo vás nechá v obraze a otvorené konce ani pri jednom nehrozia.
„Nastal týždeň pokoja, jeho otvorené okná hltali všetky farby vesmíru a v tých sa prebral. Na protiľahlom brehu stál osamelý strom, tam sa rojili lastovičky a cvičili sa v lete. Niekedy kričal na ne: ,Nechoďte preč, ostaňte tu aspoň vy.´ To hovorieval niekedy aj oblakom, ale nikto ho nepočúval. Mal asi slabý hlas.“

Atómy boha - Gejza Vámoš

Vnímavý čitateľ isto ocení akou precíznosťou a ľahkosťou Vámoš píše o doktorovi Karolovi Zurianovi a jeho lekárskych dobrodružstvách v románe Atómoch boha. V existencii ľudstva nehľadá žiadne vyššie ciele, skrátka sme na svete, aby sme živili parazity, choroby a podobne. (Môžete si prečítať okrem tohto románu aj krátku novelu Atómy boha, ktorá je z pohľadu parazitov, baktérií, chorôb, vírusov... Má cca desať strán a je to zaujímavé a trošku mätúce čítanie.)

Román je rozdelený na dve časti a obidve dokážu šokovať. Síce doba sa zmenila, ale stále môžeme hovoriť o kontroverznom diele. Vámoš sa dotýka tém, ktoré sú stále tabu a mám pocit, že ho ani netrápilo, čo si o tom ľudia pomyslia. Píše o pohlavných chorobách, o ľudských povahách a zároveň filozofuje. Síce román má vyše 500 strán, ale naozaj sa to oplatí. A ak nechcete čítať obidve časti, tak vám odporúčam len prvú, hoci osud doktora Zuriana sa komplikuje až v tej druhej časti.

Ale čo je na doktorovi Zurianovi a jeho príbehu také úžasné? Mňa osobne ako ženu očaril (miestami aj dorazil) vzťah medzi ním a Medúzou. Tento trochu nezdravý vzťah ma pohltil a hoci ani jeden z nich šťastie nehľadal, tak moja duša prahla potom, aby títo dvaja sa upokojili a našli ten svoj spoločný šťastný koniec.

Medúza je veľmi špecifická postava, ktorá sa ťažko charakterizuje. Mala veľmi zaujímavý charakter a jej tvrdohlavosť bola takmer nekonečná. Zurian si bol istý, že bez nej nedokáže žiť. Veril v to, že sú si súdení. Z časti mal aj pravdu. Tí dvaja boli ako puzzle. A ich osud bol vykúpením a zároveň aj požehnaním. A zároveň to bol koniec, ktorý mi vyrazil dych, pretože taký koniec človek nečaká. A v hlave mi vŕta červík, že čo by sa stalo keby prvá časť skončí inak.
„Medúza, my obaja len živoríme. Nás udržuje už len naša láska. Vy ste stelesnená neskutočnosť a ja som symbolom nemohúcnosti hájiť vlastné záujmy. A on, čo po nás príde, bude znásobením, nešťastným vyvrcholením našich neužitočných pováh.“

Modrá katedrála - Ján Červeň 

Modrá katedrála vás chytí za srdce, hlavne milovníci opisov si ju vychutnajú. A keďže je to taká jednohubka o Igorovi Lambertovi, tak vám len prezradím, že autor využíva širokú škálu farieb, ktorými dotvára celkový vizuál. Na farbách je tento krátky príbeh postavený. Emócie, ale aj symboly, to všetko autor zahaľuje do farieb. Ak by ste radi Modrú katedrálu precítili, tak odporúčam si zistiť význam niektorých farieb. Osobne som bola prekvapená koľko toho sa môže farbami vyjadriť. Symboly, mystika a farby sú tri veci, ktoré keď sa v deji spoja, tak je to niečo neuveriteľne úžasné.

Ak by ste mali nejakú z týchto kníh skúsiť, tak je to jednoznačne Modrá katedrála. Jednoduchý príbeh o chlapovi, ktorý po svojich hriechoch chce začať odznova v rodisku, ale jeho psychické rozpoloženie je prepojené s Modrou katedrálou...
"Popukaná olejová farba ligotala sa a roztriasla na stenu hnedú hmlu. V jednej chvíli sa celkom tak zazdalo, že všetky sviece nad oltárom sa zažali samy od seba a že šľahá z nich belasý plamienok ako rozvíjajúci sa kvet. Odrazu však prišiel oblak. Bol široký a hustý, vtiahol sa celý do okna, ktoré malo predtým farbu mladých hrachových strúčikov. Sklá vtedy stmaveli a v katedrále sa rozľahlo modré šero. Igorovi skočil do rukáva kúsok zimy a rozbehol sa mu po tele ako vlna vody. Svetelné škvrny zmizli a bublinky tieňov sa rozšírili ohromnou rýchlosťou a všetko zaplavili. Z lomených okien pozerali na Igora poctivé gotické obličaje a mlčali práve tak, akoby na niečo čakali. Títo svätí boli celí žltí, mali vysoké čelá a trochu šikmé oči, uprostred ktorých sa im v modrom skveli krúžky, podobné prsteňom.

Aké knihy vás z povinného čítania príjemne prekvapili?
Dajte na seba pozor, čítajte a skúšajte veci, na ktoré ste doteraz nemali čas! :) 

You May Also Like

9 komentárov

  1. Syntax jsem na vysoké nesnášela. Ať už v českém jazyce nebo v anglickém. Pak jsem si ho vytáhla i u státnic :D

    Máš velmi zajímavou povinnou četbu, já měla bohužel/ bohudík jen dětské knihy :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja s k nej hľadám cestu, ale bude to dlhé a kostrbaté :D Tomu sa hovorí šťastie :D
      Zaujímavá to áno, ale ak by toho bolo menej nenahnevala by som sa :D Detské knihy ti závidím, tie by som veľmi rada čítala :3

      Odstrániť
  2. My fungujeme na online prednáškach, spojíme sa s vyučujúcimi, prezentujú nám prezky alebo preberáme zadanie, ktoré sme odovzdávali a je to fajn, tak uvidíme ako to napokon celé vypáli. Čo sa týka slovenskej literatúry, pamätám si, že na strednej ma mnoho diel až tak neoslovilo, možno skôr z tej zahraničnej. Teraz sa dostávam k našim autorom, ktorí súčasne píšu a našla som viacero obľúbencov napríklad Lenona Štibaríkova, Marián Kubicsko,... :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To máte veľmi super! My komunikujeme len cez mail, hoci už nám prišlo upozornenie, že už sa aj u nás dajú robiť online prednášky. Tak ja osobne čakám, kedy nám už niekto napíše, že sa to rozhodol využiť, ale zatiaľ nikto nič :(
      Na strednej sme mali otrasné diela, ktoré síce sa môžu považovať za slovenskú klasiku, ale nepoznám nikoho kto by napríklad zvládol prečítať Gavloviča bez toho, aby si nebúchal hlavu o stôl. Podľa mňa to potrebuje riadne pretriediť a obohatiť o pár kvalitných súčasných titulov, určite by to nebola až taká tragédia.
      Ja sa k našim slovenskýma autorom dostávam postupne a zatiaľ neľutujem, síce dosť si vyberám aj medzi nimi, ale zatiaľ som spokojná. Tých dvoch autorov si píšem na zoznam, ďakujem za tip :)

      Odstrániť
  3. Och, áno, desivé povinné čítanie. Ja som bola v tomto hrozne nepoctivý študent a čítala som len minimum - alebo to, čo som musela zinterpretovať. Doteraz kvôli tomu neznášam Hviezdoslava a jeho žalmovú tvorbu. :D Ale zvyšok som nečítala, našťastie mi na to nikto nikdy neprišiel, nakoľko mám divnú vlastnosť pamätať si tie úplne najsprostejšie detaily o rôznych literárnych dielach, o ktorých som sa učila ešte na strednej. Fakt divná vlastnosť, ale zachránila ma párkrát na realizme (plus Brunclíka som vždy vedela ukecať :D).
    Syntax bola vyslovene boj, nenávidela som ju od začiatku až do konca a doteraz si pamätám, ako som sa potila pri ústnej skúške a doteraz neviem, ako sa mi podarilo preliezť a k tomu ešte na prvý pokus. :D Kto to vlastne teraz učí? A komu dali učiť prvú polovicu 20. storočia? Vyučujúci, čo nás to učil predtým, bol pomerne zábavný a konkrétne jeho hodiny ma vôbec nestresovali, hoci pri skúške som sa už neusmievala. Dali aj túto literatúru Kekeliakovej?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Myslím, že Hviezdoslava viacero ľudí nemá rado :D Ja sa stále neviem rozhodnúť, či to bol génius alebo len premotivovaný jedinec :D Ja by som takú vlastnosť brala hneď! Ušetrilo by mi to nervy :D
      My máme syntax skúšku ako online test, podobne ako sme mali morfológiu, takže za to som ešte celkom rada. A keďže skúškovať budeme z domu, tak sa zmení len počítač (a to že budem v pyžame :D ) Teraz to učí Petráš, neviem či váš ročník niečo učil, ale ak nie, tak ste prišli oveľa :D Prvú polovicu 20. storočia učí Kekeliaková a z toho predmetu ma už teraz oblieha studený pot. Takže ja už teraz plačem :D

      Odstrániť
    2. Petráš s nami začínal ešte ako doktorand, takže som občas mala pocit, že je jednoduchšie povedať, čo nás vlastne neučil. Zažili sme s ním skvelú zábavu. :D Hlavne keď dostával záchvaty smiechu sám zo seba. Ach, dobré časy. (Ale syntax nás neučil, len morfu. Syntasx vtedy učila Dudová, aspoň myslím. Ale už teraz sa teš na štylistiku, to ešte len bude zážitok. :D)
      Jasné, Kekeliaková, to je kapitola sama osebe. Nás učil vyučujúci, ktorý ju vlastne nahradil a ten bol síce prísny, ale aspoň s ním bola sranda a to, čo hovoril aj dávalo zmysel a vedeli sme si to zapamätať. S Kekeliakovou sme potom mali len jeden céčkový predmet, pričom ona bola najskôr taká, že uvidím, ako to všetko bude a zrazu nám už posielala sylaby, podľa ktorých sme mali za dva týždne vypracovať semestrálne práce, na ktorých odborníci pracujú celé roky. A potom nás vyzvala, aby sme k tomu zaujali nejaké stanovisko - tak sme sa hromadne všetci odhlásili z predmetu. :D

      Odstrániť
  4. Já jsem ráda, že teď povinné čtení nemám, i když se dá polemizovat, když vezmu v potaz seminární práce. :D Ale na střední mě nejvíce udivilo, že jsem si dokázala v povinné četbě najít své dvě srdcovky, na které teď už nedám dopustit. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Žiaľ, ja som na strednej nemala také šťastie, aby som si v tých knihách nich našla srdcovku... Ale ak sa nemýlim, vy máte aj lepší systém, čo sa týka povinného čítania na stredných školách, mňa by neprekvapilo, keby u nás 50 rokov náš zoznam nemenili....

      Odstrániť