po takej dlhej dobe je naozaj veľmi čudné si sadnúť za počítač a začať písať. Po štátniciach som sa mala vrátiť, lenže téma súčasná slovenská poézia si povedala, že si to zopakujem. Poviem vám, že to bola veľmi nepekná podpásovka od školy, od života aj od seba, ale stáva sa to aj tým lepším študentom. 

Bola to moja prvá facka od života... A keby viem, že tie facky budú lietať z každej jednej strany, hlavne vďaka vysokej škole, tak sa na to zvysoka vykašlem a na žiadnu vysokú školu nejdem. Síce som v odbore, ale stále to nie je to pravé. (Ale musím uznať, že v životopise to vyzerá dobre, ale či mi to otvorí nové dvere a možnosti... to neviem.) Celkovo rok 2023 je pre mňa veľmi kritický. A po psychickej stránke som ešte nezažila taký náročný rok. A pri predstave, že sme niečo len za polovicou sa mi mierne dvíha žalúdok. Ale dôležitá otázka je... 

Dogmatixx bol takú dlhú dobu mojou súčasťou, takmer 10 rokov, že veľmi ťažko som si vedela predstaviť svoj voľný čas bez neho. (Doteraz si pamätám, ako som vytvárala prvú verziu blogu. Bolo to na intráku, boli asi dve hodiny v noci a s mojimi najlepšími kamarátkami sme ponocovali.) Je vtipné sa obzrieť a čítať staré články plné chýb. Ale som vďačná, pretože mám takmer zaznamenanú dekádu svojho čitateľského života. A vkusu, ktorý sa rapídne zmenil.

Nechcem úplne nechať blog zapadnúť prachom, viackrát som skúšala iné koncepty písania, niektoré som si ponechala a upravila, iné som zas nechala len ako experimenty. Otázne je, že či sa vrátiť späť k recenzovaniu, ktoré ma úplne už nenapĺňa, resp. neviem sa vyjadriť spôsobom, ktorým by som sa chcela. Posledné roky som nebola úplne spokojná, ako moje recenzie vyzerali. Chcela som začať interpretovať zaujímavé tituly, doteraz mám rozpísané interpretácie, lenže aj to trvá niekoľko mesiacov. A voľný čas zas nie je nekonečný. Nakoniec som nerobila ani jedno. 

Mám pocit, že sa v tomto smere hľadám. Ten rok bez blogu som vedela fungovať, bez hanby sa priznávam, že som naň niekedy mesiace nepomyslela. A myslím, že je to v poriadku, nikdy som sa netajila tým, že ľudia zbytočne preháňajú, keď sa idú ospravedlňovať, že dlho nič nepridali. Takže bez výčitiek by som chcela pokračovať. Lenže ani neviem ako... Nový dizajn? Radšej prejsť na iný koncept? Alebo vytvoriť nový blog? Preniesť články na inú platformu? (S touto myšlienkou sa dosť dlho pohrávam.) 

A stojí to hlavne za to? Keďže čísla nikdy neboli moja silná stránka a nikdy to nebola moja priorita. Mám články, ktoré videlo 20 ľudí, ale i články, ktoré videlo 600 ľudí. Bolo to hlavne pre mňa. Teraz po tom roku stojím pred otázkou, že či to ešte potrebujem... Počas tých rokov som pochopila, že sa nemusím vyjadriť ku všetkému, a že môj názor je vlastne nepodstatný. Ale pocit, že tu niečo po mne ostane ma robil šťastnou. A celkovo knižná komunita bola v tej dobe taká úžasná, že som sa medzi tými ľuďmi cítila vždy dobre. 

Teraz len z diaľky pozerám na mladšiu generáciu, ktorá bloguje úplne inak ako my a trochu im závidím. Knižná komunita sa tak veľmi rozrástla, že neexistuje, aby ste so všetkými udržali kontakt a mali prehľad. A trvalo mi dosť dlho, kým som našla skupinu ľudí, ktorí sú knihomoli, ale iným spôsobom, aký som doteraz poznala. (Môžete kuk TU!) Je to osviežujúce, je nás tam zaujímavá zmes ľudí. A nemôžem zabudnúť na Fabulu. Tá žena robí veľmi dobrú prácu. Mám pocit, že nájsť si teraz miesto v knižnej komunite je oveľa náročnejšie. A o to viac si cením konverzácie s tými ľuďmi. 

Chcem sa vrátiť, chcem to robiť inak, ale zároveň som v takom rozpoložení, že neviem, či je to už pre mňa potrebné... Takže to možno skúsim. Len neviem, že kedy...