Ako dobre, niektorí viete ja nemám v obľube slovenskú prózu. Jedine dve slovenské knihy si ma získali a to: Džínsový denník a Kukučie mláďa. A tak som snažila nebyť skeptická, a trošku som dúfala, ale vážne len trošku, že Čierna schránka nebude úplná katastrofa, pretože anotácia sľubovala niečo originálne. Bohužiaľ, tu si mladá autorka vybrala dosť náročnú tému, ktorú zvládla spracovať celkom dobre, ale pohorela na postavách a to obzvlášť na jednej-hlavná hrdinka, ktorá svojou naivitou a rozumom, ktorý je chýbal, kazila celú knihu. Marisa je presne typ hrdinky o akých zvyčajne čítať nechceme: naivné, hlúpe a rumádzganím vyplňujú v knihe priestor, keď sa nič nedeje- našťastie tá posledná možnosť sa v tom prípade škrtá. Bohužiaľ, predošlé dve zostávajú. Radšej by som čítala o hlavnej hrdinke, ktorá plače a postupne sa dá do poriadku ako o Marise, ktorá bola každou stranou hlúpejšia a hlúpejšia. A aby to nekazila len hlavná hrdinka, tak autorka sa popritom všetkom čo sa v knihe dialo rozhodla, že zahrnie do toho aj trochu tajomna  a lásky. Nič predsa nerozohní viac čitateľov ako tie dva podnety, ktoré zvyknú v čitateľoch vyvolávať rôzne pocity. Takže namiesto jasania, ochkania a achkania som sa snažila pochopiť, čím ten Gregory vlastne Marisu ohúril. Aroganciou? Namyslenosťou? Márnivosťou? Sebeckosťou- podľa toho ako to berieme. Absolútne som netušila, čo to má medzi nimi dvoma znamenať. A  celej tej maškaráde chýbala tá iskra. Jednoducho chémia medzi nimi dvoma bola ešte mizernejšie ako medzi Ethanom a Lenou z Beautiful Creatures, a nájsť taký pár medzi, ktorými to je až také zlé, ba ešte horšie ako medzi nimi, je takmer nemožné, ale predsa. Skúšať dať dokopy Gregoryho a Marisu bol síce múdry ťah, ale nič to so mnou nerobilo. Vlastne páry, ktoré v knihe vznikali boli ako na bode mrazu. Žiadna vášeň, žiaden cit..