nedeľa 11. októbra 2015

Ty čítaš? alebo Tvoj život nie je nejaký posratý príbeh v knihe!

Hola hej!

Ľudkovia moji drahí, dúfam, že ste september zvládli a nesmažíte sa v tom pekle, ktoré si hovorí škola, tak ako ja a aspoň o niečo máte lepšie školské dni, ktoré sa začínajú každý deň s tým hnusným tónom budíka, ktorý mi lezie neskutočne na nervy. Ale stačilo, pretože ak by som sa mala sťažovať na školu, tak každý jeden článok by sa začínal zveličovaním situácie :D Veď poznáte, ženy takmer vždy zveličujú. A keďže už dávno sme tu nemali nejaký tematický článok, na ktorý by som sa mohla dostatočne vypísať a trošku sa porozčuľovať, tak prečo neprebrať jednu tému, ktorá ma vytáča.




"Ty čítaš?"  (Nie pozerám si obrázky v knihe, v ktorej obrázky nie sú.)
"Koľko to má strán?" (Toľko koľko si ty neprečítal/a ani za rok.)
"Nechceš si pozrieť radšej film?" (*Usmaž sa v pekle!* Základné pravidlo: Najrpv kniha potom film!)
"A to sa ti aj chce?"  (Nie, vieš, čítam preto lebo sa mi nechce.) 
"Koľko si za ňu zaplatila?" (Dosť, takže nepribližuj sa ani ku mne ani ku mojej knihe! Negramotnosť je možno nákazlivá.) 

S týmito otázkami ste sa stretli, že? Nemusím vám hovoriť, aký je to pocit, keď niekto na vás vyrukuje s tými debilnými otázkami a ešte sa aj tvári ako úplne neviniatko. Mimochodom oni to robia naschvál.   Predsa na tom, že niekto číta nie je nič čudné a ani výnimočné. Je nás viac než dosť.
Neviem, kto vymyslel tú sprostosť, že je málo ľudí, ktorí čítajú a teraz nemyslím ľudí, ktorí vedia do detailov, čo kedy vychádza, ale všeobecne. A ak by nás bolo málo, tak knihám by sa tak nedarilo, nie? Podľa mňa len niektorých udivuje to, že mladí ľudia radšej sobotu zostanú doma pri knihe ako keby sa mali ísť opiť a mať na druhý deň bolesti hlavy najvyššieho stupňa. A keď už tú bolesť, tak veľmi chceme, tak radšej ju budeme mať z nedostatku spánku vďaka knihe ako keby sme ju mali mať z alkoholu, pri ktorom si nikdy nie ste istí či to zostane len pri bolesti hlavy. Z čoho vyplýva, že tí starší o nás mladých nemajú peknú mienku, pretože nás porovnávajú s tými, u ktorých výchova rodičov zjavne zlyhala a nič nerobia len vonku sa túlajú od nevidím do nevidím, kašlú na svoje povinnosti a knihám sa vyhýbajú ako sliepka vode. A samozrejme cit ku knihám by ste mali mať vo svojej povahe alebo si k nim hľadať cestu od útleho detstva. Môj otec často hovorieva, že kniha je najlepší priateľ človeka. A ak si niekto nevie vážiť a starať sa o knihy, a to je jedno, či sa považuje za vášnivého čitateľa alebo za človeka, čo si prečíta knihu len z nudy, tak si neváži ani sám seba a umenie slov. 
Niekoho čítanie oslobodzuje, iného zas úplne odpúta od reality a žije pritom úplne iný život. A to je na čítaní fascinujúce. Ale vysvetlite to človeku, ktorý nedokáže uniesť fakt, že čítanie je len hobby, ktoré vás robí práve takými aký ste.

Zobuď sa! Tvoj život nie je nejaký posratý príbeh v knihe! 
Ži konečne! Choď von! Opi sa! Zabávaj sa! 
Neprečítaj celý svoj život! 
Správaš sa tak knižne...

Určite ste sa stretli s takými to alebo podobnými poznámkami, ktoré mi občas vážne lezú na nervy.
Nie raz som sa stretla s podobnými narážkami, na niektorých sa zasmejem iné ma zas urazia . Človek, ktorý má najmenej si na mňa otvárať ústa (snažím sa vyjadrovať slušne), tak ma ide poučovať o tom ako mám žiť svoj život, s ktorým som spokojná a ktorý by som nemenila. Môj život=moje pravidlá=moje rozhodnutia.
Nikdy som nečakala, že môj život bude ako z knihy, alebo že budem mať podobný osud ako nejaká naivná hus v nejakej naivnej romantickej knihe. Nečakám, že si po mňa príde princ na bielom koni, alebo že ma unesú mimozemšťania a ani nič podobné. To, že čítam a prežívam fangirl momenty vhodné na psychiatriu neznamená, že som pojašená dievčinka, ktorá čaká, že ju z toho dostane nejaký pekný chlapec s tajomnou minulosťou. Predstava pekná, realita avšak iná. 
Určite nejaké tie veci od knižných hrdinov nevedome pochytám a to sa potom odráža na mojej osobnosti a správaní. Napríklad od kedy som čítala FSOG tak si častejšie hryziem spodnú peru, alebo používam z kníh nejaké knižné hlášky, ktoré som si zapamätala. Nevedome. Alebo sa stránim dotykov a podobných vecí, pri ktorých sa necítim príjemne.
Ale na moju obranu, je to proti veciam, ktorých sa najviac bojím, takže ak sa správam ako pojašená, mám na to aj dôvod. A áno, je to kvôli knihám, kvôli príbehom, ale môj obranný mechanizmus je raz taký. Chránim sa a na tom predsa nič nie je zlé. Aj keď to možno niekedy preháňam.

Automaticky, keď sa ľudia dozvedia, že čítate a nebodaj aj blogujete o knihách zafixujú si vás ako osobu, ktorá je nudná a ničím nezaujímavá. Jednoducho odsudzujú vás len preto, že máte iné priority. Pričom vy neodsudzujete ich, aj keď spia opití na lavičke v sobotu ráno.  Nájde sa málo takých, ktorí si z vás preto nerobia srandu a keď si pýtajú váš názor na knihu, tak to myslia vážne a nie preto, že si z vás robia dobrý deň. Vážia si vás a aj vaše názory a hlavne vážia si vás ako človeka a blogera zároveň.

Ako vidím tento článok je o trošku viac osobnejší, takže ako ste na tom vy? XD Tiež majú ľudia blbé pripomienky? Alebo na vás čudne zazerajú, keď sa priznáte, že čítate a ešte k tomu pridáte, že o knihách aj blogujete? Alebo nebodaj aj vy ste pochytali nejaké to knižné správanie? 








11 komentárov:

  1. Super článok a trochu ma aj rozosmutnilo, že je taký pravdivý. Ako večný knihomoľ som si väčšinou týchto štádií prešla a nakoniec som ešte prichádzala do stavu, kde som bola presvedčená, že knihy sú zlo a čítanie najväčší hriech na svete.
    Ale potom si spovedala, že to stačí a začala som venovať pozornosť len tým ľuďom, na ktorých záleží. Väčšinou na takých, s ktorými si o tých knihách môžem skutočne pokecať a keď diskutujeme o tom, ktorá kniha je lepšia, nie je to pre nich len pretvárka a spôsob, ako si zo mňa vystreliť.
    Našťastie som si na vysokej vybrala odbor, kde väčšina ľudí číta knihy (a teraz vážne nezáleží na tom aký žáner), takže si skvele rozumieme a nemáme problém viesť niekoľkohodinové debaty o tej-ktorej sérii.
    To, že som zašitá v knihách neznamená, že nemám osobný život. Len je pre mňa viac príjemnejšie stráviť večer s dobrou knihou, než aby som sa opila a nevedela sa dostať späť domov. (Čo ma vedie k presvedčeniu, že síce chodím večer von naozaj len ojedinele, ale keď sa tak stane, tak som tam s ľuďmi, ktorí majú rovnaké názory a som si istá, že z toho večera máme viac ako ľudia, ktorí sa len pravidelne večer opíjajú, lebo si myslia, že je to IN.)

    Hups, trošku som sa rozvášnila :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem! :) Aj ja som si prešla s obdobím, že knihy sú zlo, a že bude lepšie, ak ich nebudem čítať, ale som rada, že to obdobie je už za mnou. Bohužiaľ, na strednej alebo aspoň v mojej triede o vyspelosti nemožno hovoriť, takže ešte hlúpe náražky sa občas nájdu, ale určite nie také ostré ako na základke, tam to bolo o niečo horšie. Ale tak ľudia sú rôzni, niekto to chápe a niekto nie, to záleží na primitívnosti, bez urážky. Ale na druhej strane tiež sa rada zabávam, ak je dobrá partia, čo je paradox, pretože za dobrú partiu považujem moju triedu XD Ale tak závisí, ktorí z nich sa tam nachádzajú :D

      Odstrániť
  2. Ja mám to šťastie, že spolužiaci to berú úplne super a ešte ma v tom aj podporujú (minule sme srielali šampanské za prvú spoluprácu) a v rodine je to normálne, sem-tam majú blbé poznámky ako "ty si z tých kníh uplne zmagorená" a aj ked sa ma to dotýka, vždy im to odpustím, lebo im z časti rozumiem (ked chcem oca donútiť aby pod našim domom vykopal tunel aki unikovú cestu, keby náhodou prišla 3. svetová) ... A ak sa v mojom živote objaví človek, ktorý by môj koníček nerešpektoval či odsudzoval, tak ho odial jednoducho vyčlením a ignorujem, lebo ma nepozná natoľko dobre aby vedel, že knihy sú a vždy budú súčastou môjho ja :)
    Mám pocit, akoby som rozprávala o rakovine alebo čo, ale je to tak, no :D pekny clanok :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je zlaté :3 Mojim spolužiakom je problém si zapamätať čo je to dystópia, takže žiadať od nich oslavovať spoluprácu, to by som im musela najskôr poriadne vysvetliť čo to vlastne tá spolupráca je a na to nervy nemám :D Takže, nie ďakujem :D
      A v rodine to berú už v pohode, otec je rád, mama to rozdýchava koľko peňazí miniem mesačne za knihy a brat sa teší z pekných obálok, ale predtým poznámky typu: "Už zas si zalezaná si knihou? Celý deň nič nerobíš len čítaš! A čo tak mi prísť pomôcť?" sú dávno za nami :D Ja tvrdím, že ľudia, ktorí neobľubujú knihy sú len obyčajní jedinci s primitívnou slovnou zásobou :D

      Odstrániť
  3. Presne na túto tému som písala článok pred pár dňami! Ja sa našťastie vyhýbam všetkým stupídnym jedincom na tejto planéte, ktorí by ma za čítanie zosmiešňovali alebo uťahovali si zo mňa. Myslím, že keby som bola mladšia, možno by som sa s tým stretávala častejšie, ale keďže máme všetci (v triede) skoro 18, už sa neodsudzujeme ani nič podobné. Spolužiačka (fashion/beauty "loverka") na mňa síce často divne pozerá, ale to neriešim. Tiež ju nesúdim kvôli záľube v móde. :) Každopádne, ja neznášam, keď ma pri čítaní niekto vyrušuje a domnieva sa, že čítam len z nudy. Som zvedavá, aké to bude zajtra vo vlaku (ideme do Košického divadla na Luthera Kinga, skoro dvojhodinová cesta). Ak mi nedajú pokoj, povyhadzujem ich oknom von. :D Stretla som sa už s hláškou, že sa správam ako postava z románu, ale no a čo? Možno áno, ale tak je to snáď moja vec. :D
    A mňa si neškatuľkujú kvôli tomu, že mám blog. Našťastie. A navyše, na svoj blog a prácu na ňom som hrdá, aspoň robím čosi zmysluplné a len sa neožieram ako nejaké špinavé prasa v chlieve. Super článok, vystihla si to! :)
    Charlotte.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Určite si ho prečítam :)
      U nás už niektorí majú devätnásť a stále nič, takže nemá to zmysel vôbec riešiť :D Och to tiež nemám rada :D Neznášam to! Tak ti držím palce, nech ťa nikto neotravuje, a aby nikto neutrpel nejaké zranenie :D
      Niektorí vedia, že mám blog a tí to našťastie neriešia, ale tiež som naňho hrdá, pretože je to súčasť mňa, takže Dogmatixx je skôr také moje útočisko a priateľ než len nejaký blog o knihách :)
      Ďakujem!

      Odstrániť
  4. Máš pravdu. Na základnej to tak u mňa bolo. Presne takto ako si to tu napísala, ale teraz na strednej je to (prekvapivo) úplne iné. Nikto na mňa čudne nezazerá, keď poviem niečo o knihách, nikto sa nepýta blbé otázky, pokiaľ ich to vôbec nezaujíma, nikto neodsudzuje a vôbec si ma nejak nefixujú ako nudnú. Konečne! Takže myslím, že to je čisto o inteligencii a úrovni tých ľudí. Niekde budú primitívni idioti, ktorí sa do teba budú navážať a niekde budú chápaví, možno práve preto, že aj oni majú svoje koníčky, pri ktorých by som povedala, že majú takisto nejaký typ "fangirl" záchvatu. Len to nie sú knihy. Ale inak je ten článok naozaj pravdivý. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To si schytala úžasnú triedu, takže aspoň niekto má nejaké šťastie :)
      Aj u nás sa pár ľudí nájde, čo majú fangirl momenty a vtedy som rada, že nie som jediná šialená :D

      Odstrániť
  5. Osobné články sú skvelé :) A úplne ťa vo všetkom chápem a cítim s tebou. Pamätám ako ma spolužiaci na základnej nemali veľmi radi, lebo som často čítala a keď sa učiteľka spýtala kto si chce od nej požičať knihu o ktorej sa učíme, moja ruka sa hneď zdvihla ako jediná. Na strednej sa to zmenilo, pretože v triede čítalo viacero ľudí. Teraz na výške už kašlem na názory ľudí, a možno to je aj tým že aj rada chodím na párty... niektorí ľudia ani nevedia že rada čítam, ale čo už. V tomto období mám skôr problém s knižnými snobmi (tak ich volám ja :D),od ktorých si vyslúžim škaredý pohľad, hneď potom čo poviem že zbožňujem fantasy ... pretože oni čítajú iba klasiku a hlbokomyšlienkové romány :D
    Takže si netreba všímať názory iných ľudí a čítať to čo každého baví ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja radšej na základku nespomínam boli to pre mňa zlé časy :D Stredná je už o niečo lepšia, ale tiež to nie je prehádzka rožuvou záhradou :D "Snobov" nemám ani ja rada :D pár som už takých stretla a pre nich všetko okrem klasiky je brak, takže s takými by som sa vedela hádať ostošesť :D

      Odstrániť
  6. Tak toto je článok, ako mne šitý na mieru. Tieto pondiaté otázky počúvam denno denne. To ťa baví? Koľko to má strán? A podobne. Vždy mám takú chuť ich chytiť pod krk a uškrtiť. Keď oni nečítajú, ich chyba. Ja za to nemôžem. Oni prežijú jeden život, zatiaľ čo my, čo čítame ich prežijeme tisíc. Oni radšej pôjdu cez víkend chlastať a ráno zvládať opicu. Ja si radšej vezmem dobrú knihu a budem prežívať rôzne dobrodružstvá s mojimi hrdinmi. Tí sú totiž normálnejší ako táto "skvelá" realita. Oni nečítajú a zostanú bez akej koľvek predstavivosti, fantázie....

    OdpovedaťOdstrániť

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...