O knihe Píseň zimy som už počula, ale naschvál som sa vyhýbala recenziám. Nechcela som si pokaziť čítanie, tým že by som sa o príbehu niečo viac dozvedela, teda viac než ponúka anotácia. Takže v hlave som mala svoju verziu príbehu, ktorá sa samozrejme nenaplnila. A ja som totálne sklamaná, ako to celé autorka podala. 

Nie som zvyknutá na tento štýl "prerozprávania" príbehov. Zbožňujem re-tellingy, ale toto mi naozaj nesadlo. Skôr som z toho rozpačitá a vôbec neviem, čo si mám o tom myslieť. Zo začiatku to má nádych tajomna a ja som čakala ten druh podsvetia, do ktorého sa zamilujem, do temného kráľa, ktorý bude nemilosrdný a do škriatkov, ktorí budú na jednej strane ľudskí, ale prekliaty. Namiesto toho som dostala svet, o ktorom stále nič poriadne neviem a neviem čo si mám myslieť o Pánovi zlomyseľnosti.
O tom ako sa príbeh vyvíja o tom radšej pomlčím. Je všetkým jasné, že  sa to nevyvíjalo, tak ako som si myslela. Jednoducho som si vymyslela vlastný priebeh deju, čo bola strašne veľká chyba, pretože teraz som sklamaná. Takže si nevymýšľajte vlastný príbeh na základe anotácie. Len taká rada do budúcna pre takých špekulantov ako som ja. 

Hlavná hrdinka Liesl a lá Elisabeth je také naše chúďatko, ktoré skrýva svoj veľký talent pred svetom. Nie je taká nadaná ako jej brat a nie je ani taká pekná ako jej sestra. Skôr musí skrývať svoj talent a je to také malé škaredé káčatko, z ktorej zjavne pekná labuť nikdy nebude. A Elisabeth si to uvedomuje a celkom je s tým zo začiatku vyrovnaná. Vyzerá byť zmierená so svojím osudom, aj keď nie spokojná, ale je s tým zmierená. Problém nastane, keď sa celý dej začne vyvíjať a dostane sa do podsvetia. Tam sa z nej stane nerozhodná žena, ktorá na jednej strane oplakáva rodinu a na druhej strane má sto chutí skočiť Kráľovi Duchov do postele. Vtedy som sa pýtala, že čo to sakra má znamenať? Chce zostať? Chce odísť? Čo vlastne chce? Pre mňa to bolo tak skľučujúce.

Kráľ Duchov bol...no zaujímavý. Skôr ma zaujímala jeho minulosť než to ako sa správal a aký má osud. Čakala som niečo kruté od neho, ale skôr by som ho opísala ako takého trpiaceho, veriaceho čudného chlapa, ktorý hovorí v hádankách alebo často filozofuje.

Ich vzťah mi neprišiel ničím výnimočný, skôr len bol dosť napätý, miestami viac kamarátsky, aj keď je pravda, že slabé sexuálne napätie medzi nimi panovalo. Ale to je tak asi všetko. Ich hádky ma na jednej strane bavili a na druhej strane vyčerpávali. Ale aj napriek tomu by som klamala, keby napíšem, že koniec ma nedostal. V skutočnosti, aj napriek tomu aký názor mám na tú knihu som dostala menší citový šok. Je pravda, že k tomu celý príbeh po celý čas smeroval, ale naozaj som nečakala, že by sa to mohlo stať. A stalo sa.

Som asi jedna zmála, ktorá sa na knihu strašne tešila a zostala z nej sklamaná. Hlavne, keď teraz vidím tie nadšené ohlasy na ňu, tak sa samej seba pýtam, že či nebola chyba sa vyhýbať recenziám, aby som sa zbavila tej mojej predstavy, ktorú som si o tejto knihe vymyslela. A možno by to nedopadlo, tak ako dopadlo. Pre mňa ako som spomínala bol najväčší problém ten štýl autorky. Veľmi mi to nesadlo, bohužiaľ....

Pre mňa Píseň zimy je taká oddychovka, ktorá má čudnú atmosféru a hrdinov. Aj napriek tomu sa chystám na pokračovanie, ak ho teda preložia (v angličtine sa s tým nebudem trápiť, pretože to vzdám a nedočítam to). Naozaj by ma zaujímal váš názor ako sa vám príbeh páčil. Alebo som len jediná, ktorá možno čakala od toho viac.