Historický román dosadený do prostredia Bielych Karpát vychádza zo skutočných osudov Žítkovských bohýň. Materiál, ktorý autorka roky zbierala premenila na príbeh Dory Idesovej a jej rodu. Dora je priamy potomok bohýň, ktorá sa ale nestihla zaučiť. Nedokáže z olova predpovedať budúcnosť a ani zahnať búrku ako jej teta Surmena. Je odkázaná len na svoje spomienky z detstva. Aj keď Dora sa nestihla zaučiť predsa svoj život zasvätila bohyniam. Ako študentka etnografie chce o nich napísať prácu a očistiť ich meno, hlavne čo sa týka jej tety Surmeny, ktorá sa dostala na zoznam STB a jej osud je viac než tragický. Zo svojich spomienok, zo spomienok miestnych žien, ale aj z archívnych dokumentov skladá komplikovanú mozaiku nielen života svojej tety, ale aj celého svojho rodu. 

Historický román alebo štúdia? Ako pristupovať k tomuto nevšednému románu? V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že ide o román, v ktorom sa autorka inšpirovala skutočnými osudmi žien. Až potom k tomu pristupovať ako ku štúdii, ešte k tomu na mnohých miestach skreslenej. Hoci inšpirácia pochádza z rôznych osudov je to hlavne fikcia, ktorá je postavená na originálnej a atraktívnej téme. Zahŕňa nielen folklór, ale aj známe ľudové tradície, ktoré dodávajú románu tú správnu atmosféru. Ale základ deja spočíva práve v archívnych záznamoch, ktoré poukazujú na to ako sa žilo bohyniam aj počas komunizmu. Rôzne vyšetrovania neboli jediná vec, ktorá im narúšala ich pokojný život. Komplikácie často priniesla aj rivalita alebo závisť. Medzi obyčajnými ľuďmi bohyne boli uctievané, ale aj nenávidené, záležalo na dobe, v ktorej bohovali. A samozrejme, aj medzi sebou mali isté nevyriešené veci, o ktorých sa ale nehovorilo. Tučková si dala záležať na vykreslení doby, nie každá doba bola pre bohyne priaznivá. Problémy s režimom alebo s cirkvou, vždy sa niečo alebo niekto našiel, kto stál proti nim. 

Atmosféra knihy je dokonalá, z niektorých pasáži až mrazí, autentickosť príbehu je takmer 100% až na pár chybičiek krásy, ako je nárečie, ktoré autorka nezachovala, až na pár slov. Prostredie bohýň dýcha doslova mágiou, kým Dorin svet je viac zameraný na život ako taký, aj so všetkými problémami, ktorými sa človek počas života môže stretnúť. Jej svet je v skutočnosti na míle vzdialený od sveta, v ktorom vyrastala, ale o to viac je zaujímavé ako ho objavuje vo svojom prostredí. Nie je to úplne román, ktorý by sa zameriaval iba na bohyne, Dora pomedzi to rieši aj svoje problémy, ako chorého brata alebo svoj milostný život. Aj napriek tomu, že je to hlavná hrdinka, tak stále je zahalená tajomstvami. Podobne ako bohyne, aj jej život je v určitých veciach prekliaty a nie vždy dostaneme odpovede. Aj napriek tomu to nepovažujem za rušivý prvok, ktorý by mi vadil. Dora ako postava slúži viac-menej ako sprievodkyňa, ktorá nás čitateľov má sprevádzať od začiatkov bohýň až po ich koniec. 

Žítkovské bohyně považujem za jednu z najlepších kníh, ktoré som za tento rok čítala. Tučková vás pár vetami dokáže vtiahnuť do deja, šokovať a preniesť vás do sveta bohýň. Ak ste čítali Šeptuchy od Sabuchovej, ktorá získala tento rok cenu Anasoft Litera, tak Tučkovej knihu si zamilujete ešte viac. Nerada porovnávam, síce Šeptuchy sú skvelé, moja srdcovka, ale Žítkovské bohyně majú tému bohovania spracovanú oveľa lepšie. Prípadne ešte môžete skúsiť aj knihu Svätyne od Dominiky Madro, ktorú aktuálne čítam. Za mňa veľmi dobré dielo, ktoré ešte dlho budem odporúčať.