Mala som trinásť alebo štrnásť rokov a bola som ôsmačka na základnej škole, keď sme v učebnici literatúry čítali ukážku z Búrlivých výšin od Emily Bronteovej. Vtedy som navštevovala knižnicu každý jeden týždeň (niekedy aj dvakrát do týždňa) a chodila som tam s čistým nadšením. Ako keď dieťa má Vianoce a čakajú ho darčeky. Nikdy nezabudnem na výraz knihovníčky, ktorá sa ma snažila prehovoriť, že tá kniha nie je pre tak mladú čitateľku. Ale verte, že moje trinásťročné/štrnásťročné ja nebolo ani o trochu menej tvrdohlavé ako je teraz. Musela som jej vysvetliť, že ma učiteľka literatúry a ukážka v učebnici nalákali a ja som zostala strašne zvedavá a tú knihu nutne potrebujem. O desať minút som nadšená cupitala domov na autobus aj s knihou v ruksaku.
Myslela som, že to zhltnem raz dva ako iné knihy a že o pár dní ju pôjdem vrátiť. Bol to menší omyl, keďže som ju čítala skoro mesiac. Miestami som sa v príbehu strácala a pekelne som sa musela sústrediť, ale príbeh sa mi celkovo páčil, aj keď mi to šlo dosť pomaly. Bola som unesená ako boli postavy vykreslené a z ich činov mi miestami nabiehali zimomriavky. Tá temná atmosféra si ma získala až miestami pohltila. Niektorých častí som sa bála, ale čo mi zlomilo srdce bol osud Heathcliffa a Kataríny. Vtedy som poprvýkrát zažila zlomené srdce z knihy, keďže strašne som im to priala. A vôbec som nečakala, že sa to tak zvrtne. A čím som staršia tým viac si uvedomujem, že naozaj Nelly bola jediná normálna.

Bola som rozhodnutá, že s čítaním klasiky budem pokračovať. A ak ma pamäť neklame, tak som si o pár mesiacov na to požičala Pýchu a predsudok, pretože som videla film s Keirou Knightley, ktorý sa mi strašne páčil a zas som mala nutkanie, že to chcem čítať. Bohužiaľ, dostala som sa na stranu 122 a knihu som vrátila. Nebavila ma a čítanie bolo skôr peklo, aj keď som si už nie raz povedala, že sa k tomu vrátim... Kniha ma síce nebavila, ale za to film zbožňujem.

Ani neviem ako, ale dostala som sa k Jane Eyrovej od Charlotte Bronteovej a zamilovala som sa. Viem, že moja stará mama tú knihu mala veľmi rada a ja sa jej ani nečudujem. Zamilovala som sa do toho príbehu hneď od prvej strany. Zbožňujem to prepojenie medzi Rochesterom a Janou. Milujem ten koniec a najviac zo všetkého sa mi páči aká je Jana. Je to jedna zmála kníh, ku ktorým sa chcem vrátiť a prečítať si ju ešte raz a dúfam, že sa mi to podarí. Dokonca by som chcela vydanie Jany aj zbierať, tak snáď raz. Pre mňa ten príbeh veľa znamená a zbožňujem ho.

A keďže som si povedala, že chcem častejšie vystupovať zo svojej komfortnej zóny, tak som si požičala od kamarátky Draculu, ktorý sa mi naozaj páči. Nie je to prehnane akčné, ale ide z toho napätie a pocit, keď to čítam sa mi to páči. ( Ani ho neviem opísať niečo ako napätie, ale aj bolestné očakávanie, čo bude ďalej.) Síce som niekde pred polovicou, ale prekvapilo ma to a nečakala som, že to bude také dobré. Samozrejme, že sa to môže ešte zvrtnúť. Keďže tematiku upírov v knihách veľmi nemusím mala som voči knihe trochu predsudky, ale zbytočne. Naozaj ma to prekvapilo a trochu ma to aj teší.  Nie je to ani také strašidelné, hoci pár scén je trošku strašidelných, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť.

Dúfam, že sa mi niečo podarí prečítať aj od Hemingwaya alebo Orwella, aj keď ma dosť láka skôr ten Hemingway, takže uvidíme, čo z toho.

Ako ste sa dostali ku klasickej literatúre vy? Páči sa vám alebo nad ňou ohŕňate nos? A aká je vaša obľúbená kniha, čo sa týka klasiky?