Blogovanie je mojou súčasťou od mojich jedenástich rokov. Aj keď s prestávkami, ale už 10 rokov prehrabávam rôzne blogy na rôzne témy, až som zakotvila pri knižných blogoch. Neviem  si predstaviť, že zrazu to všetko, čo som kedysi obdivovala na článkoch by malo byť na Instagrame a Youtube. Pre mňa majú blogy čarovnú a jedinečnú atmosféru. Rada si čítam názory druhých, veľmi rada si všímam dizajn blogov. Vždy ma prekvapí mnoho nových vecí, o ktorých som ani nevedela, že sa dajú uskutočniť na blogspote. A potom skúšam prísť na to ako to daní ľudia zvládli a pri tom ich obdivujem. (Mne len upraviť si kód, aby mi vyhovoval trvalo celé popoludnie, tak si predstavte to trápenie). Toľko námahy stojí za vedením blogu, až si to niekedy ani neuvedomujeme. Možno aj preto je jednoduchšie si založiť účet napríklad na Instagrame, než si založiť blog.

Čísla pre mňa nikdy neboli dôležité, pamätám si, že na mojom prvom blogu, keď bolo päť otvorení článku, ktoré neboli od ľudí, ktorých som poznala som považovala za úspech. Keď tie čísla boli naozaj vysoké neverila som, že niekto to naozaj číta. Nehovoriac o komentároch. Doteraz som úplne nadšená z každého jedného komentára. Avšak posledné dva mesiace začala návštevnosť klesať. Stále to nie je nič hrozné, keďže sa to ustálilo, ale zostala som zaskočená. Uvedomujem si, že nie každému vyhovuje každý jeden blog, niekedy vám nesadne dizajn alebo už len štýl autora blogu a nemáte sa chuť tam vracať. To nikomu nezazlievam. Ľudia sa vyvíjajú, veľa ľudí už z knižnej komunity odišlo, ale taktiež veľa nových sa pridalo. Veľa blogov zaniklo a ešte aj zanikne, ale zároveň ich aj veľa vznikne. Je nás už toľko, že je ťažké sa v tom zorientovať. Veľa blogov sa na seba podobá, priam sú niekedy až identické. Aj to je jeden z dôvodov, prečo padnú do zabudnutia. Ale niekedy sa samej seba pýtam, že či ľudia naozaj, tak zleniveli a nechcú čítať nič iné len titulky v novinách. Pretože presne taká mi pripadá táto doba.

Technológie už sú tak vyspelé, že nie je problém odhaliť svoj kúsok súkromia pomocou fotiek a videí. A práve preto si myslím, že to je ten hlavný dôvod, prečo toľko ľudí má radšej stories a videá. Pomocou nich máte pocit, že toho daného človeka poznáte. Keďže máte pocit, že ten daný človek sa rozpráva priamo s vami, tak to má úplne iný charakter ako písaný blog. Navyše tú osobu vidíte a počujete. Vytvára to pocit falošného poznania. Ako náhle je nám človek sympatický a dobre sa počúva takmer rovno klikáme na follow. Pričom na blogu musíte zaujať článkom, vzhľadom a nápadom. Teraz netvrdím, že toto isté neplatí aj na Instagrame alebo Youtube. Len tvrdím, že tieto dve platformy sú oveľa viac zvýhodnené tým, že máte možnosť daného človeka vidieť a počuť. Myslím si, že práve v tom spočíva ich popularita.

Instagram je skrátka platforma, ktorá ma väčší dosah v komunite. V tejto dobe má Instagram takmer každý, či už to má ako rekreačnú činnosť, kde pridáva fotky, popisy, videá alebo ako súčasť práce-netvárme sa, že nie sú ľudia, ktorí si nezarábajú postovaním fotiek aka platené spolupráce, ktoré si to vyžadujú. Skrátka drvivá väčšina ten účet na Instagrame má. Navyše je to taký kráľ sociálnych sietí. Facebook upadá, kým iné platformy začínajú byť na výslní. Samozrejme, ak si porovnáme dosah spomínaných platforiem stále je to väčší dosah ľudí ako na blogoch.

Pri blogoch si dovolím tvrdiť, že je to viac uzavretá skupina ľudí, ktorá naberá ďalších členov pomalšie, kým pri iných platformách je to oveľa viac masívnejšie. Aj preto sú práve pre mňa blogy oveľa viac sympatickejšie, aj keď proti spomínaným dvom platformám nič nemám. Sama som na nich aktívna, ale napriek tomu viac ma to ťahá k blogom pre ich rôznorodosť.

Výhoda YTB a ITG je to, že môžete popritom robiť aj ďalšie veci a stačí vám len počúvať, pri blogoch je to aj o sústredení na text, či pochopíte, čo vám chcel autor predať. Ak sa nad tým zamyslím moja generácia bola blogová. Vtedy blogoval takmer každý. Ak by sme si zobrali hocijakú bytovku, kde žili rodiny s deťmi od 10 do 18 rokov, tak v tej jednej bytovke by ste našli aspoň jedno dieťa, ktoré by sa k tomu priznalo, že má blog. A minimálne ďalšie jedno by sa hanbilo to priznať. Teraz je zas youtuberská éra. Kopu detí sníva o tom, že bude točiť na vlastnú kameru, strihať a bude mať xy fanúšikov. Máme im to pokladať za zlé? My sme v ich veku chceli, aby náš blog bol práve ten, kam sa ľudia budú vracať. Veľký rozdiel v tom nevidím, len to, že je to na inom mieste a v inom čase. Niekedy ma to trochu zamrzí, lenže technológie a možnosti, ktoré nám ponúkajú sú naozaj neobmedzené.