pondelok, 21. júla 2014

Karen Thompson Walker Vek zázrakov

Autor: Karen Thompson Walker
Názov: Vek zázrakov
Originál: The age of Miracles
Pokračovanie: Nie
Žáner: Román 


Anotácia:
Prvotina Karen Thompsonovej Walkerovej rozpráva ústami 11-ročného kalifornského dievčaťa Júlie príbeh jednej rodiny na pozadí vážnej globálnej katastrofy. Júlia zažíva svoju prvú lásku aj manželskú krízu rodičov a naša Zem sa zatiaľ spomaľuje v jednom zo svojich základných pohybov: rotácii okolo osi. Dni predĺžené napokon až na 72 hodín prinesú viac tragického ako
                                                             veselého.


Môj názor:
Vek Zázrakov je prvotné dielo Karen Thompson Walker, ktoré ma, bohužiaľ, tak veľmi neohúrilo.
Nápad? Geniálny.
Spracovanie? A práve tu je ten zádrheľ.
Karen z toho mohla urobiť geniálnu apokalipstickú knihu, ktorá sa mohla skončiť zdrvujúcim výhubom ľudstva. A však ona sa rozhodla pre ten nežnejší spôsob pomalej a zdrvujúcej apokalypsy .
Karen nám snažila podať zaujímavý  príbeh o jedenásťročnom dievčatku, ktoré sa raz prebudí do sveta, v ktorom už nikdy nič nebude ako deň  predtým. Všimli ste si vek toho dievčatka? A práve tu je ten problém. Akokoľvek som sa snažila nedokázala som sa v žiť do situácií, ktoré prežívala (iba v jednom prípade a aj to bol ten bolestný a mňa pichlo pri srdci). Akokoľvek som sa snažila nedokázala som si Juliou vybudovať žiaden vzťah, iba sem-tam mi jej prišlo ľúto. Postavy v knihe, ktoré vystupovali mi zväčša liezli na nervy napr. jej mama-vždy dramatická, trochu chorľavá, zbierajúca zásoby (čo ešte chápem), a otec, ktorý má všetko pekne povedané na háku (nemala som ho rada).  
Ale našla sa tu aj postava, ktorú som si obľúbila a tou bol jej starý otec, ktorý svojimi teóriami, nápadne sa podobali na myšlienky môjho starého otca, si ma získal. 
Je pravda, že v prvej polovici knihy som sa niekoľkokrát stratila a musela som sa o pár viet vrátiť späť a niekedy som sa musela poriadnu dlhú dobu zamýšľať ako tú myšlienku autorka myslela, do kým som neprišla na podstatu pointy. Avšak po dlhom mučení po trištvrte knihy, keď sa začali diať tie „vzrušujúcejšie“ veci ma kniha chytila, no aj tak som sa musela nútiť dočítať ju. 
Najskôr sa vám bude zdať, že v kniha je zameraná skôr na vzťahy medzi ľuďmi, a že spomaľovanie je tam len pre efekt. No, postupom času si uvedomíte, že keby nebolo spomaľovanie situácie, v ktorých sa Julia ocitla by sa nikdy nestali. Z môjho hľadiska nám chce autorka poukázať na to čo by sa mohlo stať keby sa spomaľovanie naozaj uskutočnilo. Vždy, keď si spomeniem, že namiesto dvadsiatich štyroch hodín by mal jeden deň viac ako sedemdesiat hodín mi telom prebehnú zimomriavky. Autorka však to vyjadrila tým nežnejším spôsobom.  Možno by sa ľudia správali inak. Určite by boli vojny o potraviny, o pitnú vodu atď. Nemusím vám ani pripomínať, že v skutočnosti, ak by sa to odohrávalo podľa knihy, tak po mŕtvych vtákoch padajúcich z neba či vyplavených veľrýb by ľudská rasa postupom času tiež pomaly vymrela. Pretože ak sa nedokázali adaptovať zvieratá, tak akú šancu má na prežite ľudstvo?  
Podľa mňa autorka urobila chybu, keď sa rozhodla podať tento príbeh pomalou, ale veľmi pomalou a nezáživnou apokalypsou, ktorá má vyhubiť ľudstvo. Možno keby tam dala trochu viac akcie a ja neviem ešte čoho, a keby kniha nebola z pohľadu jedenásťročného dievčatka, tak možno by som tu knihu milovala, ale bohužiaľ, keď ju vidím na „poličke“, tak ma chytajú mdloby.  Aj keď si teraz uvedomujem, že pomalá apokalypsa je oveľa bolestivejšia ako tá rýchla a do života tých ľudí prinášala omnoho viac utrpenia a bolesti.  Postupom času si človek uvedomí, čo tým autorka chcela povedať. A ja som jej knihu pochopila ako odpoveď na nevyslovenú otázku, ktorá sa mi črtala v hlave už od oznámenia spomaľovania: „Akou smrťou zomrú?“ 
Po dočítaní som dostala odpoveď.

„Pomalou smrťou, pretože niekedy pomalá smrť je omnoho emotívne bolestivejšia ako tá rýchla.“  

Teraz len dúfam, že raz keď sa táto fikcia stane skutočnosťou sa nájdu dve deti, ktoré do mokrého betónu napíšu tie tri obyčajné slová, ktoré znamenajú, tak veľa. Znamenajú, že ľudská rasa naozaj existovala. Aj keď ich možno už nikto kultivovaný nebude vidieť. Tri obyčajné slová s neobyčajným významom. 

„Boli sme tu.“  

P.S Radšej sa jej vyhýbajte!!!! :D

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...