Autor: Kendare Blake
Názov: Tri temné koruny
Originál: Three Dark Crowns
Diel: 1/4
Žáner: fantasy

Anotácia:

Na ostrove Fennbirn sa každú generáciu narodia tri výnimočné deti – trojčatá. Tri kráľovné, tri právoplatné dedičky temného trónu. Každej koluje v žilách iná mágia. Mirabella je nebojácna elementalistka, ktorá lusknutím prstov vykreše nenásytné plamene či privolá hromy a blesky. Katharine je travička, ktorá namieša akýkoľvek jed. A naturalistka Arsinoe ovláda faunu a flóru – traduje sa, že pod jej rukami rozkvitne tá najčervenšia ruža a skrotne aj najzúrivejší lev. Ktorá zasadne na temný trón? V deň svojich šestnástych narodenín sa musia sestry podujať na sériu nebezpečných skúšok na život a na smrť. Korunu získa tá, ktorá ostane nažive. V hre je totiž viac než len starodávny trón.

Môj názor:
Kniha Tri temné koruny vyšla pred dvoma rokmi a v zahraničí patrila jeden čas medzi tie knihy, ktorú drvivá väčšina čítala alebo sa snažila aspoň čítať. Autorka Kendare Blake má už pár kníh za sebou a jedna z jej známejších sérií je aj Anna v krvi oddená. Taktiež u našich susedov vyšla jej kniha Antibohyňa, ktorá mi už pekné dva/tri roky leží nedotknutá na poličke. Takže s tou tou autorkou to bola moja premiéra.

Nebudem sa tváriť, že sa jedná o najlepšiu fantasy knihu roka, pretože jeden čas som bola z tej knihy taká nervózna, že by som ju najradšej vyhodila von cez okno, ale rozhodne potenciál táto kniha má. A je mi jasné, že autorka sa rozhodne ho ešte využiť v ďalších dieloch a to čo predviedla na konci bol len slabý odvar intríg.

Autorka si to vymyslela naozaj zaujímavo a mne sa strašne páčil nápad rozdeliť ľudí a aj sestry do troch ako keby národov, ktorým môže vládnuť len jedna kráľovná. Najviac mi k srdcu prirástla Mirabella, ktorá je elementalistika a svojím spôsobom ovláda živly. Zo všetkých troch sestier mi prišla najsympatickejšia a zároveň aj najmocnejšia. Arsinoe bola v pohode a na konci mi úplne vyrazila dych s tým, čo dokáže a verte mi, že to riadne ešte zamieša karty. Bohužiaľ, Katharine mi prišla najmenej sympatická a ako postava mi parádne liezla na nervy. Ale celkovo som sa nevedela rozhodnúť, kto si viac zaslúži vyhrať celú tú šarvátku. Na jednej strane všetky tri autorka vykresľuje ako mierumilovné bytosti a na druhej strane každá jedna zažila situáciu, v ktorej práve ony boli tie záporné postavy. Všetky tri sa pohybujú na tenkom ľade a je dosť smutné, že všetky tri sú len figúrky a ak sa jedna z nich naozaj stane oficiálne kráľovnou, tak potom sa stanú len nejakým symbolom, keďže rodiny, ktoré ich vychovávali chcú, aby práve ich kráľovná-zverenec zasadol na trón. Samozrejme, že manipulovanie bude pokračovať aj naďalej. A tým, ktorým sa to nepodarilo počas tejto generácie, tak to môžu skúsiť opäť neskôr, teda ak sa toho dožijú.

Kendare píše pútavo o tom už nepochybujem, pretože aj keď sa nič poriadne nedialo, tak aj tak som bola úplne zažratá do deja a nevedela som sa od knihy odtrhnúť. Navyše som zažívala rôzne emócie, ktoré so mnou úplne lomcovali. A ja zbožňujem také knihy, ktoré ma nenechajú chladnou a doslova mi krvou prúdi adrenalín. Zvyčajne to zažívam pri Maasovej, ale tentoraz to u mňa vyvolali aj Tri koruny.

Na jednej strane obdivujem, že autorka sa nebála experimentovať, keď tam nenápadne dosadila milostná trojuholník, ktorý ma neskutočne vytáčal, keďže nie som fanúšik rôznych uholníkov a priznám sa zlomilo mi to srdce. Na druhej strane sa pýtam samej seba: Bolo to nutné? Nestačilo trápenie chudinky Jules? Celkovo sa autorka viac venuje vzťahom a ich vykresleniu ako postavám, čo ma mrzí, pretože dej ako keby upadal. To čo sa má riešiť sa len stále odkladá. A podľa mňa sa riešili zväčša hlúposti.

Ale čo si budeme klamať knihe najviac dopomohli nielen posledné strany, ale tie podvody a intrigy. Mňa ako čitateľa to strašne vytáčalo, že to nie fair play, ale o to viac to zamiešalo karty a moje opovrhovanie rodinami ešte viac vzrástlo. Je to hnusne špinavá hra, ktorá skončí rozhodne s krvavým kúpeľom. Ale myslím, že mne osobne to vôbec nebude vadiť, keď sa tam budú válať tí správni ľudia. A verte, že adeptov je viac než dosť.

Veľmi veľkým plusom je miesto, kde sa to odohráva. Ostrov Fennbirn je tak úžasne opísaný, ukrytý pred svetom hustou hmlou a ponúka toľko úžasných miest, že ani sa nečudujem, že postavy ten ostrov zbožňovali a nenávideli zároveň. Ostrov je síce odrezaný od sveta a má vlastné pravidlá ako funguje, ale dodávalo to deju úplne inú atmosféru, škoda, že sme ostrov zatiaľ nemohli preskúmať viac do hĺbky. Okrem toho dej je obohatený aj ako keby starými poverami/výmyslami, čo mne osobne dosadilo chrobáka do hlavy. A myslím si, že autorka sa to rozhodne využiť v iných častiach.

Ak hľadáte niečo na leto, čo nie je veľmi komplikované a predsa je to fantasy, ktorá nie je až tak odfláknutá, tak si myslím, že by ste do toho mali ísť. Možno sa vám to bude zdať ako priemer a ja sa vami nebudem hádať, pretože áno, je to zo začiatku priemer, ale koniec je naozaj zaujímavý a to knihu o trochu viac vyzdvihuje, hlavne teda v mojich očiach.  Osobne, čo sa týka pokračovania, tak mám naň veľmi vysoké očakávania a hádam ma to nesklame.