5 kníh, ktoré vo mne zanechali niečo viac

Všetci raz za čas prečítame nejakú tú knihu, ktorá v nás zanechá nejakú tú stopu, myšlienku alebo pocit ku ktorému sa často vraciame a nevieme to vypustiť z hlavy.  O danej knihe rozmýšľame dlhšie než nad ostatnými, dedukujeme na pokračovaní a hlavne vstrebávame to, čo nám tá kniha dala. Úprimne ja som veľa takých kníh neprečítala. Predsa YA/NA literatúra zvyčajne nie je určená, aby nám do života priniesla nejakú tú životnú múdrosť. Skôr slúži na odpočinok od okolitého sveta. Ale predsa za tých pár rokov sa mi pár kníh do rúk dostalo, ktoré vo mne zanechali nejaký ten pocit a často som sa v myšlienkach k tým knihám vracala. A dnešný na pohľad na moju zaprášenú knižnicu mi padol pohľad na knihy, o ktoré sa s vami chcem podeliť, aj keď ich viacerí poznáte. Ukážem vám 5 kníh, ktoré vo mne zanechali niečo oveľa viac než iné knihy.





Približne pred 4 rokmi, keď som začínala blogovať (áno, už to budú 4 roky) vyšla kniha, ktorej koniec mi doteraz nedá pokoja. Dvaja čudáci a jedna veľká láska. Je vám to známe? Nečudujem sa. Rainbow Rowell je u nás známa a hoci mne jej Fanúšička nesadla, tak Eleanor a Park vo mne zanechali hlbokú citovú ranu. Zarazil ma ten koniec. Alebo skôr ma zarazila tá reálnosť, že naozaj to tak býva. Verím, že viacerí ste knihu čítali, tak vám rovno napíšem, že čo mi napadlo po prečítaní poslednej stránky. Čo keby tam Park zostal dlhšie? Čo by sa stalo vtedy? Rainbow v tejto knihe vystihla tú prvú lásku a aj to, že často prvá láska nie je tá posledná, hoci by sme si to prijali. Avšak život nikdy nejde podľa našich predstáv a koniec tejto knihy z jednej stránky končí mojím zlomeným srdcom, ale na druhej strane lepším životom pre Eleanor.  Je to síce YA kniha, ale ako jedna z mála mi ukázala, že nie vždy všetko končí tak akoby sme sa prijali. A ako 16-ročnej mi to zhodilo dole ružové okuliare. A síce teraz už ako "dospelá" 20 ročná žena by som na knihu pravdepodobne mala iný názor, verím, že koniec by ma zasiahol rovnako. Tak či tak otázka znie: Čo ak...?



Pri YA literatúre ešte zostaneme. Viacerí z nás si počas svojej puberty preskákali určite viacerými problémami, či už s tými existenčnými, citovými alebo vzťahovými. Tieto problémy skoro nikdy nevyriešime, vieme s nimi možno žiť, ale keď na nás prvýkrát doľahnú sme stratení a nevieme, čo máme robiť. Nie všetci sme otvorené knihy a vieme rozprávať o svojich problémoch. Možno niektorí majú problém si nájsť priateľov, boja sa zmien, súperia so svojím pravým ja, boja sa vyjadriť svoj názor, atď. Niektoré veci nás budú prenasledovať celý život, ale treba si uvedomiť, že nie sme jediná osoba, ktorá dospieva, a ktorá to prežíva. A presne preto sa v tom tom článku nachádza kniha Charlieho malé tajomstvá od Stephena Chboskeho. V tejto knihe sa nachádza toľko skvelých myšlienok a pocitov, ktoré ja osobne som zažívala v 15-tich. Bolo obdobie, keď som bola citovo vyšťavená, spoločnosťou nepochopená a chýbal mi niekto v okolí, kto by ma chápal. Bohužiaľ, vtedy som ani nevedela, že Charlie existuje a vždy, keď niekto číta jeho príbeh, tak s tým prechádza znova a znova. A verím, že keby v tom veku čítam príbeh o Charliem, tak pochopím, že v tom nie som sama a je úplne normálne prechádzať určitými vecami a pochybnosťami.




Teraz sa presunieme ku knihe, ktorú som sa snažila čítať viackrát vždy bez úspechu. Avšak minulý rok som zvládla tú malú útlu knihu a konečne som ju pochopila. Reč je o milovanom a zároveň nenávidenom Malom Princovi od Exupéryho. Nikdy som si nemyslela, že toľko krásnych myšlienok sa môže nachádzať, tak v malej knihe. Neviem, či som pochopila aspoň polovicu toho, čo kniha ponúka, ale jednoznačne jedno čítanie tejto detskej knihy pre dospelých nestačí. Navyše po prečítaní poslednej strany, ktorú som musela prečítať asi trikrát než som pochopila, že je naozaj koniec vo mne zostal pocit, ktorý doteraz neviem opísať. Ale zo všetkých kníh, ktoré spomeniem v tom tom článku, práve ku Malému princovi sa vraciam v myšlienkach najviac. A snažím sa prísť aké poslanie doň Exupéry dal a koľkokrát si ju budem musieť prečítať, aby som pochopila príbeh o malom chlapcovi, ruži a líške.

Možno vás prekvapím, ale raz za čas sa stane, že pod nejakým vplyvom siahnem aj po inom žánri ako YA literatúra. Dokonca táto kniha je aj v povinnej literatúre k maturite. Reč je o autorovi, ktorý sa zaraďuje medzi autorov stratenej generácie: E. M. Remarque a jeho kniha Na západe nič nové. Ja sa knihám, ktoré sa týkajú prvej alebo druhej svetovej vojny vyhýbam. Nie som na to psychicky stavaná a nedokážem čítať príbehy o ľuďoch, aj keď viac-menej fiktívnych, ktorí si prešli peklom. Pre mňa najhoršie je reálnosť udalostí a vedomie, že ľudia, ktorí to prežili alebo zahynuli naozaj prežívali tie strašné pocity a muky. A ja to nedokážem čítať bez toho, aby som sa psychicky nezosypala....Preto som samú seba prekvapila, keď som sa do knihy pustila. Aj napriek tomu, že kniha má cca 150 strán, tak som ju čítala pár dní, pretože aj keď som ju chcela prečítať na jeden záťah, tak som to nedokázala. Táto kniha mi potvrdila pár vecí: to aký je ľudský život krehký, akých chýb sa ľudstvo dopúšťa, koľko nevinných ľudí umrelo, koľko mladých ľudí bolo zaslepených a verili niečomu, čo bola ilúzia. A aj tá posledná nádej vo mne zhasla po prečítaní posledného odstavca. O určitých udalostiach stačí len čítať a presne pri takýchto knihách si uvedomíte, že nech je táto doba akákoľvek zlá, tak bolo aj horšie a buďme radi, že vôbec smieme byť radi. Pretože táto kniha sa na nič nehrá, je to surové, reálne a mne to spôsobilo pár bezsenných nocí, kde mi spoločnosť robili len moje myšlienky.



Posledná kniha, o ktorej vám dnes napíšem bude zároveň aj môj najsilnejší čitateľský zážitok. Tento príbeh vo mne zanechal búrku pocitov a zaraďujem ju medzi najlepšie knihy aké som kedy čítala a zároveň to považujem za autorovo vrcholné dielo. Volání netvora alebo pod slovenským názvom známe ako Sedem minút po polnoci. Pamätám si na všetky pocity, ktoré som pri knihe zažívala, spomínam na to ako som neznášala tie slzy, ktoré mi stekali dole po tvári. A pochybujem, že vôbec niekedy zabudnem na to aké pocity vo mne tento jednoduchý príbeh  o pravde vyvolal. Okrem toho ilustrácie, ktoré sa nachádzajú v knihe upevňujú atmosféru a ešte viac dokáže upevniť emócie. Príbeh, ktorý Patrick Ness napísal, aj keď námet patrí Siobhan Dowdovej ma rozplakal ako malé dieťa, ktoré sa horko-ťažko dá utíšiť. Myslím si, že autorka námetu by bola spokojná. Táto kniha rozhodne patrí na zoznam kníh, ktoré by si človek mal aspoň raz za život prečítať.





Aké sú knihy, ktoré vo vás zanechali nejaký silný pocit? Alebo vás citovo "rozmetali"? 

6 komentárov:

  1. Knižku Na západe nič nové mám tiež veľmi rada. Stále mám v hlave niekoľko citátov. Tak som sa stotožnila s postavami v nej, že som nemohla nemyslieť na to, že hlavné postavy sú moji blízki, brat, priateľ alebo tatino.
    ,,Čo je to mladosť? Ani jeden z nás nemá viac ako 20. Sme vlastne mladí? Mladosť? Tá už dávno pominula. Sme starci."
    A pokiaľ ide o malého princa, tú knižku milujem. Nádherná. Odporúčam ti prečítať si ju v angličtine, tie vetné skladby sú po anglicky veľmi pekné :).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja osobne také knihy nečítam, ale Na západe nič nové je jedna z kníh, ktorá má zasiahla. Plná myšlienok a pravdivých slov, ktoré človeku by mali dokázať otvoriť oči.
      Na Malého princa sa chystám ešte raz, lenže ešte po slovensky. Pre istotu keby mi niečo po prvýkrát v knihe ušlo. Ale určite sa raz dokopem aj ku angličtine. :)

      Odstrániť
  2. Z knih jsem četla Malého prince a ten se mi líbil moc. Naopk The perks of being a wallflower mě moc nebavilo. Nebylo to špatné, ale mezi moje "osudové" knihy se nezařadilo. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Každý máme iný vkus, zo začiatku som s TPOBW mala aj ja problém, ale potom si ma to získalo. :)

      Odstrániť
  3. Malý princ je myšlienkovo pekný, ale bohužiaľ som v tom nevedela nikdy nájsť niečo viac.
    To isté platí u Charlieho, do mysle sa mi vryla myšlienka "cítim sa nekonečne", ale to je naozaj všetko. Zrejme to mám opačne ako ty a radšej si prečítam niečo surové zo života, kedy pochopím, že každý život môže hocikedy ľahko skončiť. Preto si ma navnadila na knihu Na západe nič nové. Obzriem sa po nej :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja sa surovým knihám zo života vyhýbam, viem, že svet je príliš zlý a knihy zo života emocionálne nezvládam. Bohužiaľ, alebo našťastie siahnem po niečom naivnom a oddychovom. :)

      Odstrániť