Sú dni keď si poviem, že niektoré knihy sú rovnaké, ale predsa ich čítam a zaujímam sa o ne. Nie je to menšia irónia? Presne viem, čo mu by som sa mala vyhýbať a aj tak sa na to vrhnem s veľkým očakávaním, až nakoniec skončím sklamaná a trochu aj smutná. Je to ten typ smútku, ktorý je zároveň, aj plný hnevu. Hnevu, že som sa mohla venovať iným knihám. Knihám ako sú Charlieho malé tajomstvá.
