Zdroj: CooBoo
Hneď na rovinu vám poviem, že nečakajte nič prevratné, práve naopak. Krvavá dedička je vystavaná na rýchlom spáde deja, postavách a na klišé, ktoré nájdete v každej druhej YA fantasy knihe. Drží sa to základnej šablóny, ktorú už všetci poznáme, neprináša takmer nič nové a ani prevratné. Tak prečo ten úspech?
V prvom rade, nečíta sa to zle. Síce miestami je to chaotické a neviete ako sa postavy dostali z jedného miesta na druhé, ale dej má tempo, stále sa tam niečo rieši a nestagnuje to ani pri odbočkách, hoci niekomu retrospektíva nemusí vyhovovať. Tempo je naozaj rýchle, čo je veľká výhoda, už len kvôli tomu, že sa nenudíte - aspoň nie pri prvých kapitolách. Lenže postupne nastáva chaos. Autorka miestami opisuje veci, ktoré sú nepodstatné a zbytočne naťahuje dej, a naopak, miesta, kde by sa tie opisy naozaj hodili, ba až si ich dej pýta, tak tam nie sú. Zrazu ste sa niekde ocitli a vy ani netušíte ako.
Takmer všetci sa zhodujú, ani ja nebudem výnimka, že to má neskutočný Grisha vibe (ten anglicizmus budete musieť prežiť). A tu je môj tzv. kameň úrazu. Nie som fanúšik Grishe, Vranej šestky áno, ale hlavná trilógia je pre mňa priemerná záležitosť, ktorá neviem odkiaľ zobrala také vysoké hodnotenia. Okej, viem, rok 2012 bol rokom presne týchto kníh, ale odvtedy sme sa hádam niekam posunuli. Tým nechcem Krvavú dedičku uraziť, ale takto zapadá do kategórie priemerných kníh, na ktoré do roka zabudnem. Nie je to vybudované na komplexnosti sveta, ale na postavách, ktoré veľa originality nepobrali. Ale aby som nebola len negatívna, tak výhodou je romantická linka. Milovníkov romantiky, žiaľ, ale sklamem, pretože autorka si dáva načas. Čo bolo v mojom prípade veľmi osviežujúce a aj vítané. Uponáhľanosť deja neovplyvnila hlavnú dvojicu a ich (ne)milostný vzťah, takže to všetko okolo nich je veľmi prirodzené. A keď sme už pri postavách...
Ana a Ramson sú skvelé duo. Majú vlastný názor, robia chyby, správajú sa miestami nepredvídateľne, ale ako dvojka fungujú naozaj dobre. Ale ak sa na nich pozrieme ako na jednotlivcov, tak to trochu škrípe. Ana nie je úplne najoriginálnejšia postava, ale autorka jej dáva priestor na vývin. Ramson je na tom podobne, ale ak si ho porovnáme s Anou, tak je lepšie spracovaný a zaujímavejší. Z morálneho hľadiska je to niečo úplne iné, ale v dobrom slova zmysle, čo fakt oceňujem - aj keď znova pripomínam, že veľa originality to nepobralo. Ana je typická princezná, ktorá o fungovaní sveta má mylné predstavy, kým Ramson už má určité životné skúsenosti, ktoré ho vycibrili. Tento kontrast medzi nimi ma bavil. Ako jednotlivci sú pre mňa nezaujímaví (hlavne Ana), ale ako dvojica sa mi páčili, nielen pre ich dynamiku, ale aj pre ich spoločnú cestu za dôverou, ktorú si medzi sebou museli vybudovať. A úprimne, nebola to najjednoduchšia cesta.
Oplatí sa to čítať? Podľa mňa nie, pretože na trhu máte xy podobných a lepších kníh. Ale zas na mňa nejako tieto YA fantasy s ruskou prímesou a mágiou nikdy nefungovali. Takže berte to s nadhľadom. Do Krvavej dedičky som šla hlavne pre nadšené reakcie okolia, ktoré sľubovali klasickú YA fantasy s originálnym spracovaním všetkých známych klišé. Žiaľ, ja som to tam nevidela. Nájdu sa možno dve veci, pri ktorých som si povedala, že toto je niečo nové. Ale so všetkým ostatným som sa už niekde stretla. Okrem toho miestami je cítiť, že ide o prvotinu, samozrejme, to nejdem autorke vyčítať. Ale pri určitých scénach to škrípalo jedna radosť. Ale text sám o sebe sa čítal dobre (vravím, že to malo tempo, hlavne zo začiatku), verím, že keď autorka nájde svoj štýl písania a vypíše sa, tak nám (a hlavne mne) má ešte čo ponúknuť.
Ale ak ste milovníci Grishe, či klasických YA fantasy typu Červená kráľovná a neočakávate knihu roka - smelo do toho! Myslím, že potom vás kniha nemá, prečo sklamať a užijete si ju viac ako ja.