Trpká a bolestivá spoveď ženy, ktorá počas jednej noci prišla o svojho partnera, je pravým dôkazom toho, že život sa niekedy naozaj nemazná. Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je kniha, ktorá skrýva autorkine pocity a myšlienky počas jej najhoršieho obdobia. Nebojí sa odhaliť kúsok svojej duše a nebojí sa toho, že človek ako čitateľ ju môže za jej myšlienky a rozhodnutia odsudzovať.Keď ti zaželám dobrú noc, netuším, že je to naposledy. Keby som to vedela, naša rozlúčka by bola podstatne emotívnejšia. Namiesto toho len prehodím, že si asi pôjdem ľahnúť k Ivanovi. Ty neprotestuješ. S pohľadom upretým na obrazovku počítača ma necháš ísť a ja idem. Naposledy sa ti otočím chrbtom a vyjdem z miestnosti. Myslím si, že zajtra ráno sa opäť uvidíme. To sa však nestane. Už nikdy sa neuvidíme.
V jedno obyčajné októbrové ráno nájde Carolina svojho muža mŕtveho v posteli a v jedinom okamihu sa celý jej svet obráti hore nohami. Odrazu zostane so svojím malým synom celkom sama a musí si zvyknúť na nový údel. Zároveň sa nostalgicky vracia do minulosti a prehodnocuje svoj doterajší život.
Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je dojímavé zúčtovanie nielen so smrťou, ale aj so životom, s láskou a materstvom, s modernými vzťahmi a ich nemilosrdnými očakávaniami. Carolina čitateľovi odhalí desať rokov svojho života plného lásky a žiaľu, desať rokov života, ktorý sa navzdory všetkým plánom rozhodol vydať úplne inou cestou.
Carolina ako osoba nie je dokonalá. Sama to dobre vie. Niektorých zo svojich chýb si je vedomá od začiatku, iné si postupne uvedomuje a časom dostáva pocítiť tzv. vlastnú medicínu. Výčitky svedomia, závisť, smútok, hnev, bezmocnosť, popôrodná depresia tým všetkým autorka bojuje od toho okamihu ako našla svojho partnera mŕtveho.
Kniha je možno trochu depresívna, predsa len popisuje ako sa Carolina vyrovnávala so stratou, ale zároveň sa vracia do spoločnej minulosti. Do rôznych období, ktoré prežila sa Akselom. Ich prvé spoločné stretnutie, hádky, výlety a podobne. Niektoré situácie vám vyčaria úsmev na tvári, iné zas vám ukážu, že každý vzťah má svoje problémy. Carolina a Aksel boli úplne rozdielni, ale mali sa radi. Síce Carolina bola iniciátorka všetkých výrazných zmien, s ktorými Aksel nie vždy súhlasil, ale nakoniec sa predsa podvolil jej prianiu. Hoci to mnohokrát znášal veľmi ťažko. Skvelým príkladom je obdobie, keď Carolina tlačila na Aksela ohľadom ich spoločného potomka. Už len to, že Aksel jej nie raz jej povedal, že nie je pripravený byť rodičom, tak pod Carolininým nátlakom sa podvolil. Ich vzťah ku koncu nebol najideálnejší, ale svojím spôsobom fungoval, až do toho osudného rána.
Aj keď sa Carolina vyrovnáva s Akselovou stratou, tak sa neľutuje spôsobom, aký by mohol vyvolať u čitateľa prehnaný súcit. Svoje stavy posúva ako niečo, čo už prežila a čo v tom danom období cítila. Možno, za niektoré veci sa hanbí, ale zároveň sa s určitými vecami vyrovnáva. Hľadá svoj zmysel života a snaží sa postaviť opäť na nohy. Hoci nie vždy to vyjde podľa plánu. Navštevuje psychológov, snaží sa starať o syna, ale predsa sa cíti ako slobodná matka vytlačená z dospelej spoločnosti. Má strach a zároveň cíti, že vo všetkom zlyháva. Nielen ako matka, ale aj dcéra, partnerka a žena.
Snaží sa začať od začiatku, ale unáhlené rozhodnutia ju ešte viac posúvajú ku dnu. Až nakoniec sa rozhodne spraviť niečo, za čo ju veľa čitateľov odsudzuje. Ale máme právo súdiť ženu, ktorá skrátka nezvládla situáciu? Vedomie, že nie je ešte na taký krok pripravená ju tlačí späť do úzadia a k životu, aký žila pár dní po smrti Aksela. Možno to nebolo správne rozhodnutie, ale ja osobne som ju chápala. Pocity a myšlienky, ktorými si prechádzala mi neboli úplne cudzie. Jej rozhodnutie som akceptovala, pretože čo iné by som mohla vôbec spraviť. Súdiť ju? Hodnotiť jej život ako nejaký fiktívny príbeh? Nie, ďakujem.
Možno zo začiatku budete mať problém s krátkymi vetami. Autorka nepoužíva kvetnaté opisy, aj keď v knihe sa objavuje minimum priamej reči. Celá kniha je napísaná jednoducho. Dokonca takmer v dokonalej anonymite. Autorka nespomína takmer žiadne mená, okrem mena svojho syna. Niektorí sú názoru, že takúto spoveď by dokázala napísať hocijaká žena, ktorá si prežila niečím podobným. A ja sa nehádam. Ale to neznamená, že si nevážim autorkinu odvahu podeliť sa s niečím, tak trpkým a reálnym. Verím, že aj vďaka minimalizmu, ktorý autorka využila si kniha nájde svojich čitateľov.
Mňa citovo zničila. Aj napriek tomu, že téma je naozaj náročná, preplakala som takmer trištvrte knihy, tak som sa jej nemohla nabažiť. Vždy po pár minútach ako som ju odložila, tak som ju po pár minútach musela znova mať v rukách a čítať ďalej. Chcela som vedieť ako to celé dopadne. Nakoniec som aj tak skončila googlením o Carolininom živote a na jej blogu. A úprimne, neľutujem ani jednu vyronenú slzu a už vôbec nie, že som si knihu prečítala.
P.S. Ak sa nemýlim, tak autorka aktuálne žije s autorom Tomom Malmquistom, ktorý napísal autobiografiu V každom okamihu sme ešte stále nažive. Tom si prešiel tiež veľkou stratou a tu vidíme, že osud je naozaj nevyspytateľný.