„Narodila jsem se, když mi bylo devět let, deset měsíců a sedm dní,“ začíná své vyprávění Eliška, hrdinka románu Rekonstrukce. Eliška nyní přebývá v tichém domě své zapšklé tety a její život nikoho nezajímá. Nebo to tak alespoň vypadá, soudě podle opatrných reakcí všech okolo.
Eliška se zrodila z vraždy. Matka zabila jejího mladšího bratra a následně i sama sebe. Do té doby přitom vedli průměrný život, v němž nic nenasvědčovalo nadcházející tragické události. Nenašel se ani žádný dopis na rozloučenou, svědkové posledního dne zamlklé matky s dítětem si pořádně ničeho nevšimli. Eliška proto vyrůstá s desetiletou prázdnotou místo dětství, kterou se v dospělosti rozhodne objasnit. Proč to matka udělala? A proč ji nevzala s sebou…
V pořadí třetí román úspěšné prozaičky Viktorie Hanišové je o přitažlivosti prázdných míst, o podmanivosti pádu do temnoty. Občas stačí málo, třeba snaha najít životní rovnováhu — a člověk se znenadání kýve nad propastí.

Nie som žiadny odborník na českú literatúru, ale mám taký pocit, že súčasnej ženskej českej tvorbe sa naozaj darí. Takže, keď som sa dopočula, že vychádza Rekonstrukce od Viktorii Hanišovej, tak to bola jasná voľba bez akéhokoľvek rozmýšľania. Psychologický román o mladej žene, ktorá sa snaží zistiť pravdu sa po prečítaní anotácie môže zdať ako detektívka, avšak dej je skôr zameraný na vnútorné rozpoloženie hlavnej hrdinky Elišky.

Nebudem vám klamať po prečítaní som bola zmätená. Bola to moja prvá kniha od autorky a nečakala som poslednú štvrtinu z knihy, ktorá nabrala zaujímavý spád, a ktorú som naozaj dosť ťažko spracovávala. Nevyriešená minulosť, vzťahy, emócie, atmosféra a zas vzťahy. To všetko vo mne vyvolávalo naozaj zmes rôznych pocitov. Rekonstrukce je kniha, ktorá ponúka širokú paletu dejových nevyriešených liniek, ktoré sú spojené s jednou jedinou udalosťou. A to ma na tom fascinovalo. Síce sa riešila hlavne jedna určitá vec, ale spojitosť medzi postavami a situáciou - vraždou a následnou samovraždou, bola nielen z môjho pohľadu dostatočne v deji vnímateľná, ale aj autorka sama pomocou Elišky na to párkrát upozornila. Vzťahy v tejto knihe sú dôležité, reálne opísané a celý príbeh je o to viac surový.

Je to kvalitné prozaické dielo, ktorá nazerá trochu do ľudskej psychiky a myslenia. Niekedy autori zvykli podsúvať nenápadne informácie, aby sme aspoň trochu vedeli, čo sa s postavami deje. Tu vás autorka nechá doslova tápať, ona poukazuje síce na Eliškino rozpoloženie, ale nevysvetľuje a posúva jej hranice. Eliškin stav je svojím spôsobom menšia záhada. Jedna z mnohých. Eliška ako hrdinka pôsobí zo začiatku sympaticky, ale keď nastane určitý zlom, tak je správanie sa postupne mení. Začína to naozaj pomaly, niektoré zmeny si sotva všimnete. Aj napriek tomu, že som sa snažila čítať pozorne, tak nejaké detaily mi unikli. Hoci spätne, keď si na to spomeniem, tak všetko pomaly nasledovalo k finálnej štvrtine, ktorá nabrala rýchly, možno trochu šialený spád.

Atmosféra knihy je sama o sebe zaujímavá, hlavne kvôli malým záhadám, ktoré dopĺňajú netradičný prípad vraždy a samovraždy. Okrem toho, že Eliškine dve hlavné otázky sú spojené s jej mamou, tak ďalšie sa zaoberajú objektami, ktoré s jej rodinou nejako súvisia. A to vyvoláva ešte viac otázok a rôznych teórií, ktoré môžu a nemusia byť pravdou. Lenže všetko treba vidieť jasne a nebyť zaslepený. A to je najväčší problém hlavnej hrdinky. Aj keď je toho na ňu už priveľa, nezvláda to a ocitá sa v neľahkých situáciách, tak robí všetko preto, aby zistila, prečo sa to stalo. Až kým ju samú to celé nepohltí. Ide za hranice svojich možností a spôsobuje si väčšiu psychickú ujmu než si je vedomá.

Rekonstrukce má výhodu, v tom, že aj keď sa zaoberá naozaj náročnou témou, tak kniha sa číta naozaj ľahko. Autorka sa nevenuje zbytočne iným veciam a dej tým pádom graduje až dokonca. Jediné, čo mi naozaj trochu prekážalo je koniec. Som rada, keď príbehy majú uzavretý alebo aspoň čiastočne uzavretý koniec. Žiaľ, jasných odpovedí som sa nedočkala. Stále je mnoho spôsobov ako sa mohla hlavná hrdinka v záverečnej situácii rozhodnúť. A vybrať si jeden z nich bez oficiálneho potvrdenia nie je to pravé. Aj napriek tomu už len kvôli tej poslednej štvrtine by ste si mali knihu prečítať.

Ak máte radi, psychologické romány a od autorky ste nič nečítali, tak môžete začať aj s Rekonstrukciou. Je to kvalitné dielo, ktoré ponúka menší pohľad do ľudskej psychiky a rodinných tragédií. Ale nezaručujem vám, že sa vám to bude páčiť. Trochu kniha šokuje, ale zároveň vás môže nahnevať. Ja som stále zmätená a jediná kniha, ktorá vo mne vyvolala takúto zmes pocitov bola okrem Rekonstrukce kniha Marrow od Tarryn Fisher. Čo znamená, že to nie je zlé, ale nemyslím si, že Rekonstrukce bude patriť medzi moje obľúbené knihy od autorky. Predsa ešte mi ostáva Anežka a Houbařka, do ktorej vkladám najväčšie nádeje.