Čaute, dlho som sa tu nerozpísala, ako tak pozerám, okrem povinných vecí tu takmer nič iné nie je. Verte, že to nebol zámer, skôr veľmi nepekná zhoda náhod. Ani neviem, kde poriadne začať, asi by sa patrilo pekne od začiatku, ale absolútne netuším, kde sa to celé začalo štrbiť. Teda možno...
Môj časový manažment nikdy nebol úplne dokonalý, ale posledný mesiac bol asi najhektickejší v mojom živote. Neviem si poriadne určiť priority, ale už pri písaní tohto článku viem, že blog ním nie je. Blog vznikol ako hobby a nemyslím, že sa to niekedy zmení. Ako ste si možno všimli, upustila som aj od instagramu, čo bola jedna moja veľká závislosť. A zároveň zmizol všetok tlak, ktorý som pociťovala. Ale k tomu sa ešte dostanem.
Ako viete študujem na VŠ editorstvo, nemyslím, že to bol správny krok, ale aj napriek tomu, ako veľmi na to nadávam, tak predsa mi to dalo niečo do života. S minimálnymi skúsenosťami stále hľadám stáž, ktorá by ma poriadne zasvätila do tohto odboru. A som neskutočne vďačná všetkým, ktorí mi pomohli získať doteraz nejaké skúsenosti a dali mi nejakú príležitosť nahliadnuť do tohto sveta. V máji tohto roku sa mi podarilo úspešne dokončiť prvý stupeň štúdia. Oficiálne je zo mňa bakalár, prvá v rodine, ktorá má titul, takže pre mňa už len to je veľmi veľký úspech. Po tom strese, ktorý som prežívala v máji som si dala pauzu, upadla do čitateľskej krízy - viackrát - a pracovala ako zmyslov zbavená, čo ma doteraz neopustilo. Stihla som sa s priateľom presťahovať a snažíme sa fungovať ako pár, hoci pri povinnostiach, ktoré obaja máme sme radi, ak sa vôbec na konci dňa vidíme. Toto všetko prišlo až po lete, keď sa mi do povinností opäť zaradila škola.
Aktuálne som na druhom stupni, umieram pri počítači každý deň dlho do noci, pretože pociťujem, že už od nás reálne niečo očakávajú. Miestami som zmätená, ale stále hľadám svoj rytmus, lenže na to by moje dni potrebovali minimálne 72 hodín, aby som všetko postíhala. Život pracujúceho študenta je veľmi hektický, bez nejakého pravidelného rytmu a na režim môžete rovno zabudnúť. Naplánované zmeny sa menia, pridávajú sa hodiny a z 80 hodín na mesiac máte zrazu 120 hodín. Niekedy tam idem "len" na 4 hodiny, inokedy na 8 hodín (boli už aj 12-ky). Zo školy rovno utekám do roboty, o pol desiatej prídem domov, jedlo, sprcha, sadnem si za počítač a niekedy aj do jednej ťahám, kým sa mi oči nezatvárajú a neviem vyprodukovať zo seba už žiadnu súvislú vetu.
A presne toto sú moje dni. Päť dní v týždni v robote, niekedy šesť, víkendy takmer stále lietam po predajni a doma som dva dni v týždni, keď mám dlho školu. Ale aj to nie vždy platí. Osobný život je nulový, priateľ aj ja sme smutno-nervózni, lebo sa nedokážem poriadne prispôsobiť. Priznať si, že to človek nezvláda je veľmi náročné. Ten kto sa ocitol v takejto situácii, dobre vie, aké je náročné uvoľniť tempo. Ja na tom neustále pracujem. Teraz, keď som si už odkrútila povinnosti do školy, mám pár dní voľna a možno si dokážem aj oddýchnuť. Napríklad už som aktualizovala nejaké veci na blogu a píšem niečo, čo nie je recenzia. A robím to preto, že to môžem robiť a nie musím. Podľa mňa je to dosť veľký pokrok, nemyslíte? Dokonca mám rozčítanú knihu, ktorú tento týždeň aj dočítam!!! To tu hádam nebolo už pár mesiacov.
Skrátka do tohto kolobehu sa blog a knihy nezmestili. A ešte ak náhodou som mala možnosť pracovať na nejakom texte, tak už iný text som ani nechcela vidieť. To je asi daň za to, že pracujete s textom. Ale zistila som, že ma to baví, čo je pre mňa dosť veľká motivácia. Ale samozrejme, tento môj švung zasiahol aj blog, hlavne zo strán spoluprác, o ktoré som prišla. A pravdepodobne, keby to neukončia oni, ukončím to ja. Už mám iba jedinú spoluprácu, ktorú môžete vidieť na boku. Aj to len zriedkavú, keď si niečo vyberiem, pretože to chcem a nie pre tlak, ktorý som začala pociťovať ešte minulý rok.
Spolupráce sú super, naozaj, máte možnosť si rozšíriť obzory a byť privilegovaný, resp. dostať špeciálny recenzný výtlačok a pod. Sen každého jedného blogera. Byť súčasťou kampane a ukázať čitateľom nielen tú knihu, ale aj vašu snahu šíriť lásku k literatúre. Ale v prvom rade to musia byť knihy, ktoré vy chcete čítať. A vydavateľstvá, s ktorými som spolupracovala roky, začali byť pre mňa nezaujímavé. Upadol môj záujem o literatúru? Áno, aj nie. Upadol môj záujem o konkrétnu prekladovú literatúru, ktorá pre mňa nebola zaujímavá a radšej som sa utiahla čítať iné knihy. Čo, samozrejme, nie je chyba vydavateľstiev, to ja som sa niekde posunula, a v skutočnosti to čo mi mohli ponúknuť ma už nezaujímalo. Môžete vidieť, že YA už dávno nie je moja šálka kávy, síce stále ma určité tituly bavia, ale prečo by som mala čítať niečo, o čom viem, že sa mi to nebude páčiť a dám tomu zlé hodnotenie? Zbytočná strata môjho času. A nie je to fér ani pre vydavateľstvo. Ak si chcem na knihu zanadávať môžem to urobiť aj bez toho, aby to bolo pod logom vydavateľstva.
Okrem toho začala som pociťovať tlak. Tlak z moje strany, že ak si niečo nevyberiem bude zle, ale keď som si niečo vybrala, nevedela som, čo o tom mám napísať. Bol to veľmi skľučujúci pocit. Nakoniec som odflákla fotku, ktorú som dala na instagram s nejakým popisom. Takže vôbec ma neprekvapilo, keď prišiel mail o ukončení spolupráce. A bola to veľmi veľká úľava, že nik odo mňa nemá očakávania a môžem si čítať, a recenzovať, čo v skutočnosti ja chcem. Bez zbytočného stresu.
Nevravím, že teraz tu budete vidieť, každý druhý deň recenziu alebo článok. Myslím, že tento stav aktivity sa už asi nevráti. Tiež si nemyslím, že je potrebné recenzovať všetko, ak vás ale predsa zaujímajú moje názory, na GR som viac aktívna, prípadne na IG, kde som v poslednej dobe menej, ale keď už čítam, je to aspoň na storke. Ale pripravte sa možno na šok, keďže ma to viac ťahá ku klasikám a svetovej beletrii než ku YA fantasy. Ale nepopieram, že pár YA kníh si vždy veľmi rada prečítam. Skrátka stále som tu, len menej aktívna, menej čítajúca mainstream literatúru, časovo viac vyťažená, ale aj napriek tomu spokojná, ako sa to všetko vyvíja.