Príbeh Jozefa Gabčíka, Anny Malinovej a jej dcéry Alenky (1939) sa týka nás všetkých. Aj vďaka ich odhodlaniu a odvahe sa mohlo po druhej svetovej vojne Československo obnoviť v pôvodných hraniciach.O Jozefovi Gabčíkovi sa píše aj v učebniciach pre špeciálne jednotky. O Anne Malinovej nie. A pritom bola pre Gabčíka pred atentátom na Heydricha, ale aj po ňom, veľmi dôležitá. Neprávom sa na ňu zabudlo, lebo sa nezachoval výsluchový protokol z gestapa.Veronika Homolová Tóthová sa rozhodla pripomenúť tento príbeh aj kvôli Anninej dcére – Alene Voštovej. Prišla o mamu, keď mala tri roky, a dlho netušila, kto sú jej skutoční rodičia. Anna sa zapojila do odboja, čím vystavila svoju dcéru mnohým útrapám. Pani Alena sa však na ňu nehnevá: „Som na mamičku hrdá, bola to veľmi statočná žena.“

Mama milovala Gabčíka je kniha nielen o atentáte na Heydricha, ale zároveň je to príbeh Jozefa Gabčíka, Anny Malinovej, Alenky Malinovej, Jána Kubiša, ďalších parašutistov a ľudí, ktorí sa podieľali na tom to čine, ktorý nebol len bezvýznamným výkrikom do tmy. Práve naopak, ich čin vyvolal síce nepokoje, ale aj vďaka tomu sa veci dali do pohybu.

Iste ste prekvapení, že som siahla po knihe, ktorá je podľa skutočných udalostí a ešte aj z obdobia druhej svetovej vojny. Spomínala som na isntagrame, že som bola na besede s autorkou Veronikou Homolovou Tóthovou, veľmi milá žena, a poviem vám, že to bol zážitok. Doteraz mi krúti žalúdok ohľadom vecí, ktoré sa v tej dobe páchali, ale nik o nich nerozpráva. Sú to zamlčané udalosti, na ktoré ľudia nespomínajú radi. A nikto im to nezazlieva. Ako raz poznamenal môj starý otec: "Niektoré príbehy si ľudia berú do hrobu z určitých dôvodov." 
 
Romantická linka medzi Jozefom Gabčíkom a Anny Malinovej je fiktívna, na čo upozorňuje aj autorka, že sa to mohlo, ale nemuselo stať. Všetko ostatné, čo nájdete v knihe je založené na pravde. Autorka si s tým dala naozaj námahu a snažila sa podať každý jeden pravdivý fakt a detail, ktorý patrí k tomuto príbehu. Zoznam literatúry, s ktorou pracovala nájdete na konci knihy a
je ich tam celkom slušná kopa. Verím, že tí, ktorí sa zaujímate o toto obdobie, tak vám zoznam literatúry poslúži ako zaujímavá inšpirácia náročnejšieho čítania, ktoré má nejakú tú pridanú hodnotu.

Musím sa priznať, že hoci sa mi to čítalo dobre, tak približne s poslednými 150 stranami som bojovala. Približne práve tam sa začala časť koncentračného tábora, tie zverstvá, ponižovanie a brutalita mi skrátka nerobili dobre. Fotografia a fakt, že to je skutočnosť mi spôsobovali zimomriavky a nevedela som si predstaviť tú bolesť a bezmocnosť. Pre mňa ako pre človeka, čo túto tému berie naozaj ťažko to bolo utrpenie a musela som si dávať pár minútové pauzy. (Možno preto, že som mala prastarého otca aj s prastrýkom v koncentračnom tábore, tak túto tému znášam trochu osobnejšie alebo skrátka nie som ten typ čitateľa, ktorý by sa vyžíval v tejto téme. Ale to asi nikto - dúfam.)

Udalosti za sebou nasledujú chronologicky, sú rozdelené na časové úseky, čo pomáha pri orientácii v príbehu. Autorka prechádza na časovej osi udalostí niekedy pomalšie, inokedy rýchlejším tempom, ale sa snaží podať všetky informácie, ktoré sú potrebné na vyskladanie príbehu. Zároveň sa venuje aj udalostiam, ktoré otriasli krajinou a svetom. Autorka tieto informácie nepodáva vecne, nepodáva ich iba ako holé fakty, ale vsadila ich do deja tak, aby splynuli s okolitým textom. Napríklad čítate o osude ľudí vyvraždenej dediny, ale primárne sledujete v určitom momente osud jednej rodiny, následne kňaza a pritom stále to máte podané ako celok. Takmer ani nevnímate, že čítate fakty.

Možno jediná vec, ktorá mi vadila bolo miestami hranie na emócií zo strany autorky. Skrátka určité vety tam nemuseli byť, sám o sebe je ten príbeh silný, u niektorých ešte viac to možno dodá na emocionálnosti, ale mne to prišlo zbytočné. Samozrejme, každý je iný typ čitateľa a sedí mu niečo iné. Niektorí si to možno dokonca ani nevšimnete. Našťastie, pre mňa, tých pasáží tam zas až tak veľa nebolo, takže mi to nepokazilo ten zážitok z knihy, ak teda môžem hovoriť o zážitku.
Táto kniha potvrdzuje o tom, aké strašné príbehy život píše. Čo všetko sa dialo v tom období a ako ľudia trpeli. Je neskutočné koľko emócií sa vo mne počas čítania skrývalo. Na jednej strane vo mne kypela nenávisť proti Nemcom, teda nacistom, na druhej strane nenávisť voči tým, ktorí zradili svojich. Zároveň sa to miešalo s ľútosťou a pocitom bezmocnosti.

Ale je možné im zazlievať zradu, keď sa snažili ochrániť samých seba a ľudí, ktorých milovali? Zo strany morálky je to neodpustiteľné, ale z ľudskej stránky... Mnohí by sme možno konali rovnako.
Neviem, či postavy boli idealizované, ale tu nejde o vývin postáv a ich pováh. Ide o príbeh. To, že Anna Malinová sa vzdala svojej dcéry, len preto, aby jej vybudovala lepší život vo svete, v ktorom by nebola utláčaná z nej ešte nerobí zlú matku. Aj keď mnohí z nás na ňu budú mať rôzne názory ako na človeka, ženu a matku. Ale nie sme tu na to, aby sme ju súdili. Mala právo voľby, a tak ako sa rozhodla jej nik zazlievať nemôže. Jej daň bola príliš vysoká, tak ako všetkých ľudí, ktorí pomáhali odboju. Je to smutný príbeh, záver je naozaj emotívny, ale patrí to k našej histórii. A tú by sme mali poznať.

Plakala som, hnevala som sa, ale ďakovala Bohu, že niečo také som nezažila. Nie je to práve najjednoduchšie čítanie. Koniec je naozaj silný, fotografie celý ten príbeh umocňujú a dodávajú tomu hrozivý nádych reálnosti - o to je to horšie, že tie fotky sú skutočné.
Nemusíte primárne vyhľadávať podobnú literatúru, ale aspoň raz za život by ste mali prečítať knihu, ktorá je podľa skutočných udalostí a týka sa toho obdobia. Možno mnohým by sa otvorili oči a nebrali by to na takú ľahkú váhu.