Ale keď sa držíte jedného žánru, tak ten vás po určitom čase začne nudiť. A presne to bol aj môj prípad. Všetko sa mi zdalo ako podľa jednej šablóny, ako keby sa autori navzájom vykrádali a skúšali to napísať lepšie. Niekedy som bola už zúfalá, či naozaj niekto nevie prísť s niečím originálnym a iným. Aj preto som sa rozhodla pred rokom striedať trochu žánre.

Môj najväčší problém bol, a stále je, neistota. Neverím si, že som už dostatočne vyspelá na autorov, ktorých knihy sú na vyššej úrovni. Predsa ako čitateľ mám svoj obľúbený žáner, ale v poslednej dobe celkom tápam a skúšam.

A nakoniec som predsa skúsila autora, pri ktorom už len keď sa povie meno, tak mám voči nemu rešpekt. Haruki Murakami je presne z tých autorov, pri ktorých som si nebola istá, či naozaj ho pochopím, či ma bude jeho štýl a dej knihy baviť. Už teraz vám poviem, že som sa bála zbytočne. Bezbarvý Cukuru Tazaki ma od prvej strany chytil a ja som si užívala opisy a psychické rozpoloženie postavy. 

Prečo práve príbeh Cukurua?

S myšlienkou, že začnem čítať Murakamiho som sa pohrávala už nejakú tú dobu. Bezbarvý Cukuru Tazaki a jeho léta putovaní  bola úplne prvá kniha od Murakamiho, ktorú som držala v kníhkupectve v rukách. Okrem toho české vydanie je za smiešnu sumu, mňa kniha vyšla  4 eurá, dokonca niektoré e-shopy ju predávajú ešte lacnejšie. Rolu v tom hrala nejaká tá spomienka a cena.

Jednoduchý príbeh, ale...

Myslím, že som si vybrala, aj napriek tomu, že mnoho ľudí označuje príbeh Cukurua Tazakiho za autorove najslabšie dielo,  dobre. Samozrejme, chcem si prečítať aj iné knihy od autora, chcem zistiť ako pracuje s magickým realizmom. A neviem sa toho dočkať.

Príbeh Cukurua je však jednoduchý, tak ako samotný hrdina. Obyčajný Japonec, ktorý nie je so svojím životom ani úplne spokojný, ale ani nespokojný. A nosí v sebe hlbokú ranu, ktorá ani počas toľkých rokoch sa nie a nie zaceliť. A ak Cukuru chce nájsť v živote rovnováhu musí hľadať odpovede, u ľudí, ktorí ho zradili.

Tým, že netušíme, čo sa stalo, prečo ho jeho priatelia od seba doslova odstrihli, dodáva deju tajomný nádych. Keďže netušíme ako budú reagovať jednotlivci, keď sa s nimi Cukuru stretne vyvoláva menšie napätie. Veľmi ma bavila  hlavne druhá časť, kde sme sa dozvedali postupne úlomky pravdy. Boli tam veci, ktoré ma trochu šokovali, ale nič extra prehnané, svojím spôsobom. Aj napriek tomu, že kým sa Cukuru rozhodne zistiť pravdu, tak spomína. Prvá časť je pomalá, autor sa neponáhľa, zasväcuje nás postupne do sveta, v ktorom Cukuru žil predtým a teraz. Spoznávame jeho súčasnú podobu a zároveň nám trochu odkrýva to, kým bol. Od začiatku vieme, že Cukuru je svojím spôsobom duševne mŕtvy.

To, že Cukuru je vnútorne zlomený a stále nie je vyrovnaný so stratou je zrejmé, to akým spôsobom žije. Sám postupne priznáva, že nie je schopný si pripustiť k sebe ľudí, pretože keď to spraví, tak z jeho života zrazu zmiznú. A to ho zraňuje ešte viac. Pochybuje o svojom bytí, označuje sa za nepotrebného a podobne. Našťastie, nie je to tými klišé vetami, ktoré iní autori využívajú. Murakami to podáva cez opisy alebo myšlienky, ktoré sú často svojím spôsobom metaforami.

Cukuru ako postava posúva svoje hranice. Jeho zranená duša doslova zažíva miestami šokovú terapiu. Aj napriek situácii, v ktorej sa ocitá začína cítiť vnútorný pokoj. Premýšľa nad vecami inak a začína okrem toho pociťovať aj iné veci než len bola doteraz spomínaná prázdnota.

Je to príbeh Cukura Tazakiho, ktorý sa snaží vyrovnať sám so sebou. Nič by sa možno nestalo, keby sa do jeho života nezapletie Sara, ktorá mu dá podmienku: Buď objaví odpovede alebo ich stretávaniu sa je koniec. Samozrejme, nie až tak drasticky podané ako v mojom prevedení. Nie je to zamerané na ich milostný vzťah, ale dosť ma mrzel ten otvorený koniec. Bavilo ma čítať o tom ako Cukuru zasväcuje Saru do svojho vnútorného problému. Síce nebolo to vždy, ale keď tá chvíľa nastala, tak Cukuru odhalil kúsok svojej duše, a to sa mi páčilo. Sara ako žena, jemná a citlivá, sa ho snažila pochopiť. Dokonca mu dala čas a pomáhala mu. Ak to nie je vernosť a priateľstvo, tak už neviem.

Svojím spôsobom je to obyčajný príbeh, na druhej strane je niečím výnimočný. Možno svojou atmosférou, alebo práve tým, že autor sa venuje práve tomu duševnému rozpoloženiu, ťažko povedať. Ale získalo si ma to. Od prvej strany až do poslednej. Dokonca prežijem aj ten otvorený koniec. Príbeh mladého a zlomeného človeka  som si vychutnala skrz cez Murakamiho opisy a prirovnania. Jeho štýl písania ma uchvátil. Prostriedky, s ktorými pracuje a ako ich využíva v príbehu bolo niečo skvelé. A ak toto je, u niektorých označované, za jeho najslabšie dielo, tak sa neviem dočkať, čo mi ponúkne v jeho ďalších knihách.