Autor: Jennifer E. Smithová
Názov:  Štatistická pravdepodobnosť lásky na prvý pohľad
Originál: The statistical probality of love at first sight
Diel: -----
Žáner: novela (alebo skôr ja by som to tak nazvala, hodiny literatúry jednoducho nepustia)

Hadley má sedemnásť rokov. Chýbali jej len štyri minúty, aby stihla lietadlo do Londýna. Mala ísť na sobáš svojho otca so ženou, ktorú ešte nespoznala, no už ju nenávidí. Keď na letisku v New Yorku čaká na najbližšie lietadlo, stretne Oliviera, ktorý študuje v Spojených štátoch. Zapáči sa jej, až veľmi, no keď prídu v Londýne na colnicu, každý sa poberie svojou cestou. Cesty osudu sú však nevyspytateľné. Román Jennifer E. Smithovej zachytáva iba dvadsaťštyrihodinový úsek zo života tínedžerky Hadley, na konci ktorého sa znovu potvrdí stará dobrá pravda, že láska býva často hneď za rohom a prichádza vo chvíli, keď ju človek najmenej očakáva. Autorka však nepodáva banálny príbeh o dievčati zmietanom pochybnosťami o sebe samej a o svojom vzťahu k nečakane rozpadnutému manželstvu rodičov, naopak, je to príbeh o magickej sile osudu a schopnosti človeka prijať nepredvídateľný chod vecí tohto sveta, či už ide o dramatickú stratu ilúzii, alebo o nečakané citové prebudenie. Autorka prejavuje hlboké pochopenie pre citový zmätok dospievajúceho dievčaťa, ktoré napokon dokáže otvoriť srdce nielen svojej prvej veľkej Nič nie je lepšie než začať prázdniny s obyčajnou jednohubkou, z ktorej sa vykľuje niečo vážne dosť dobré. Nehľadajte nič komplikované a už vôbec nie prekombinované. Jednoducho Štatistická pravdepodobnosť lásky na prvý pohľad je presne kniha na odreagovanie, ktorá vás prinúti smiať sa vtedy, keď hlavná hrdinka a plakať vtedy, keď aj hlavná hrdinka plače, pretože u mňa to tak bolo.

Na to, že kniha opisuje dvadsaťštyri hodín je dosť hrubá. Predsa skúste opísať dvadsaťštyri hodín zaujímavo a urobiť z toho skvelý príbeh na viac než dvesto strán, a keď to bude lepšie ako toto, tak, potom môžeme odsudzovať túto knihu. Nie je to síce literárny klenot, ale má niečo do seba.
A tých dvadsaťštyri hodín, čo Hadley prežije vyzerá skôr ako kopu  prežitých mesiacov a nielen úbohý jeden deň, čo sa pravdepodobne skončí usmoklenými vreckovkami.

Predsa za jeden deň nemôžete zmeškať lietadlo, stretnúť  úžasného chlapca stratiť ho v dave ľudí, a snažiť doraziť na svadbu, v tom najlepšom stave, kde sa musíte tváriť šťastne, aj keď tú osobu, s ktorou sa váš otec žení nenávidíte, a to aj napriek tomu, že ste ju v živote nevideli. A popri tom všetkom zhone prežiť ten najvyčerpávanejší deň vo svojom živote, ktorý nie a nie skončiť. Ale zdá sa, že Hadley to (ne)zvláda bez problémov, teda aspoň si to myslíte na začiatku... Až neskôr príde citová preliezka, s ktorou Hadley bojuje a ja spolu s ňou, pretože ako som spomínala - Hadley sa smeje = ja sa smejem, Hadley plače = ja plačem, čím to bolo.... asi zlé citové rozpoloženie, pretože moje vlastné slzy mi liezli na nervy. A to je už čo povedať.

Sedemnásťročné dievčatá sú veľkou záhadou, pre niektorých svojich rodičov, viem o čom hovorím-teda moji rodičia, takže ja som nemala žiadny problém sa s Hadley stotožniť, chápala som ju, čo mňa samu prekvapovalo, síce jej rodičia neboli takí bezradní ako bývajú moji, ale na tom nezáleží. Jednoducho čím viac som čítala tým viac som sa v nej videla. Čím by som sa asi nemala chváliť, ale jej správanie som chápala, tiež by som správala podobne a možno ešte horšie.  O to viac sa mi začala páčiť, keď sa otvorila cudziemu chlapcovi Olivierovi, ktorého by som mala veľmi rada, keby táto kniha neopisovala tých bláznivých dvadsaťštyri hodín. Jedna vec si je obľúbiť hl. hrdinku, s ktorou cítite a vidíte sa v nej a druhé je zas obľúbiť si chlapca, ktorý tam síce vystupuje, ale nemá toľko priestoru prejaviť sa, alebo skôr mne to nestačilo, aby sa mi až tak dostal po kožu. Čo je škoda. Ale na druhej strane stále lepšie ako nič.

A aby ste celé tomu chápali všetko je tak dobre premiešané s minulosťou a súčasnosťou, že viete, prečo sa tak správa a čo ju k takým rozhodnutiam viedlo. Nie, nebudete sa v tom strácať, síce ja som si prológ musela dvakrát prečítať, kým som sa do toho dostala, pretože, keď je človek nesústredený, tak dosť zle sa mu číta. Čo je moja chyba.

Štatistická pravdepodobnosť......... (nechce sa mi to vypisovať) je typická romantická slátanina, kde očakávate všetky  tie otrepané klišé, ktoré nie a nie uzrieť svetlo svetla. Za čo tlieskam, pretože práve som sa toho obávala!  Na druhej strane ma prekvapili zábavné konverzácie, ktoré medzi Hadley a Olivierom prebiehali. Boli to tie typické reči o všetkom, ale predsa o ničom - aspoň zo začiatku. Celé to bolo vtipné, milé a síce ma to miestami zruinovalo a pri tom nemalo prečo, iba v niektorých prípadoch, čomu vážne nechápem a asi na to nikdy ani neprídem a pri filme si určite poplačem tiež.... Za čo sa budem fackať, ale jedna moja časť sa na to teší....a ešte ako! Takže, ak nemáte na leto, čo čítať, o čom pochybujem, tak si môžete zaradiť túto knihu s tým to dlhým názvom do zoznamu a samy uvidíte, čo všetko sa dá zvládnuť za dvadsaťštyri hodín.