Príbeh o dvoch mladých ľuďoch, Marianne a Connella, je ukážkovým príkladom, ako nemá vzťah vyzerať. Zo začiatku o vzťahu ledva môžeme hovoriť, šlo len o sex, ale postupne medzi nimi vzniká puto. Celé to začne ešte na strednej škole, prekvapivo, táto jediná časť ma bavila. Dospievajúce deti, ktoré nevedia, ako spracovať svoje emócie a porozprávať sa o možnostiach, ktoré majú, ma trochu dojímala. Horšie je, že svoje emócie nevedia spracovať ani o pár rokov neskôr. Jediné, čo nám ostáva je ich sledovať, ako sa v  priebehu rokov rozchádzajú a schádzajú.

Hlavné postavy v podaní Marianne a Connella mali pravdepodobne charakterizovať súčasných ľudí, ktorí majú problémy nielen so vzťahmi, ale riešia aj otázku svojej osobnosti. Zo vzťahovej stránky Marianne nedokáže mať zdravý vzťah a Connell dokáže fungovať vo vzťahu len dovtedy, kým sa neobjaví Marianne. Sami o sebe sú toxickí, ale spolu ako pár/dvojica, je to hádam ešte horšie. Ich pozícia v deji sa často strieda. Marianne je utiahnutá a zo začiatku je považovaná za čudáčku, Connell je príliš nerozhodný a nedokáže sa postaviť za svoje vlastné názory, čo je hádam najiritujúcejšia vec na celej knihe. Hneď po Marianne, ktorá má záľubu psychicky sa trýzniť, neskôr aj fyzicky. A väčšina ich problémov viazla len v komunikácii. Či už medzi sebou, alebo vonkajším svetom.

Témy, ktoré autorka rozoberá v tejto útlej knihe predurčujú, aby kniha rozprúdila vlny v literatúre. Bohužiaľ, autorka Sally Rooney to zobrala zo zlého konca. V prvom rade v knihe nájdeme všetky možné klišé, ktoré sú zaobalené vo vate a tvária sa, že tam v skutočnosti ani nie sú. A to je hlavný problém celej knihy. Čítate dookola o začarovanom kruhu, ktorý je síce vystavaný zo závažných tém, ale autorka nie je schopná ísť do hĺbky. Postavy sa nevyvíjajú, stagnujú na mieste a dookola riešia to isté. Ani z jednej strany nie je ani náznak trvalého posunu. 

Vadí mi, ako autorka zľahčuje témy, ako sa ich snaží vsadiť do príbehu, len aby tam boli, a aby komplikovali naoko zložitú situáciu. Zľahčovanie násilia vo vzťahoch, psychických ochorení a  jednoduchá predstava chudoby, to je všetko len hrot ľadovca, ktorý sa autorka rozhodla vsadiť do obyčajného príbehu, ktorý nie je ničím výnimočný, ani len svojou formou. 

Absencia priamej reči by mala byť pre čitateľa šok. Text vám splýva pred očami. A ľahko sa v ňom dá stratiť. V skutočnosti nezáleží, kto čo hovorí, pretože pozícia postáv sa strieda, ale nič to nemení na fakte, že nedokážu spracovať svoje emócie, uvažovať a vysporiadať sa so svojimi problémami. V tomto podaní vyskytujúce sa dialógy vnímam ako možnú zraniteľnosť a odhalenie svojich citov. Čoho sa postavy náramne boja. Či už porozprávať, alebo pomenovať veci pravými menami. 

Rooney pravdepodobne chcela vsadiť na možnosť vyžmýkať z čitateľa všetky možné emócie, ktoré pri tejto knihe môže zažiť. Vždy, keď sa stalo niečo dobré, tak ste vedeli, že o pár riadkov sa to všetko pokazí. Tento postup sme mohli vidieť aj v Malom živote od autorky Hanya Yanagihari, ktorá ale na rozdiel od Rooney, dokázala do textu vsadiť aj emócie. Toto bol čistý text, ktorý vo mne nedokázal vyvolať žiadne emócie, ak nerátame hnev. Bolo to prvoplánové, keďže ste hneď vedeli, že ak kapitola začína dobre, tak koniec kapitoly sa skončí zle a naopak. Musím sa priznať, že to funguje, ale len pár kapitol, potom vzniká niečo ako stereotyp a doslova len budete čakať, kedy príde nejaká banálna vec, ktorá to má celé znova "tragicky" ukončiť. A niekedy sa to skončilo, len tak...bez vysvetlenia. (Čo mala byť zjavne narážka na dnešné vzťahy. Inak si to ani nejdem interpretovať.)

Prečo boli Normálni ľudia, tak veľmi populárna kniha na sociálnych sieťach? Aj keď podľa mňa text nemá žiadnu veľkú výpovednú hodnotu, tak marketing mal zvládnutý na jednotku. V ére sociálnych sietí, správna marketingová stratégia je na nezaplatenie. Škoda, že nemá také kvality, aby si takú kampaň zaslúžila. Normálni ľudia ani z polovice nespĺňajú všetky veci, ktoré vám recenzie nasľubujú. Celú knihu vnímam ako plochú záležitosť, ktorá sa len hrá na niečo veľmi silené a moderné. 

V knihe určite nájdete pár pekných myšlienok, dokonca aj scén, ktoré mierne zachytávajú určitú skutočnosť a to je všetko, čo by som vedela povedať o plusoch. (Možno z postáv ešte Connellovu mamu, ktorú som si obľúbila.) Pre mňa veľmi nezáživná kniha, v ktorej autorka nedokázala spracovať ani štvrť toho čo iní nasľubovali, presnejšie to čo tam videli. Extrémne toxické - vo všetkých smeroch - a zľahčené. Spomínala som to aj na instagrame a spomeniem to aj tu. Normálni ľudia sú v skutočnosti YA, ktorá je pre ľudí, ktorí sa YA hanbia čítať. (Neznáma osoba na GR, s ktorou sa stotožňujem.) Bohužiaľ, pre autorku, niektoré YA vedia lepšie spracovať vážne témy, bez toho aby všetko len bagatelizovali.