Zjednodušení a toxickí Normálni ľudia
Príbeh o dvoch mladých ľuďoch, Marianne a Connella, je ukážkovým príkladom, ako nemá vzťah vyzerať. Zo začiatku o vzťahu ledva môžeme hovoriť, šlo len o sex, ale postupne medzi nimi vzniká puto. Celé to začne ešte na strednej škole, prekvapivo, táto jediná časť ma bavila. Dospievajúce deti, ktoré nevedia, ako spracovať svoje emócie a porozprávať sa o možnostiach, ktoré majú, ma trochu dojímala. Horšie je, že svoje emócie nevedia spracovať ani o pár rokov neskôr. Jediné, čo nám ostáva je ich sledovať, ako sa v priebehu rokov rozchádzajú a schádzajú.
Hlavné postavy v podaní Marianne a Connella mali pravdepodobne charakterizovať súčasných ľudí, ktorí majú problémy nielen so vzťahmi, ale riešia aj otázku svojej osobnosti. Zo vzťahovej stránky Marianne nedokáže mať zdravý vzťah a Connell dokáže fungovať vo vzťahu len dovtedy, kým sa neobjaví Marianne. Sami o sebe sú toxickí, ale spolu ako pár/dvojica, je to hádam ešte horšie. Ich pozícia v deji sa často strieda. Marianne je utiahnutá a zo začiatku je považovaná za čudáčku, Connell je príliš nerozhodný a nedokáže sa postaviť za svoje vlastné názory, čo je hádam najiritujúcejšia vec na celej knihe. Hneď po Marianne, ktorá má záľubu psychicky sa trýzniť, neskôr aj fyzicky. A väčšina ich problémov viazla len v komunikácii. Či už medzi sebou, alebo vonkajším svetom.
Témy, ktoré autorka rozoberá v tejto útlej knihe predurčujú, aby kniha rozprúdila vlny v literatúre. Bohužiaľ, autorka Sally Rooney to zobrala zo zlého konca. V prvom rade v knihe nájdeme všetky možné klišé, ktoré sú zaobalené vo vate a tvária sa, že tam v skutočnosti ani nie sú. A to je hlavný problém celej knihy. Čítate dookola o začarovanom kruhu, ktorý je síce vystavaný zo závažných tém, ale autorka nie je schopná ísť do hĺbky. Postavy sa nevyvíjajú, stagnujú na mieste a dookola riešia to isté. Ani z jednej strany nie je ani náznak trvalého posunu.
Vadí mi, ako autorka zľahčuje témy, ako sa ich snaží vsadiť do príbehu, len aby tam boli, a aby komplikovali naoko zložitú situáciu. Zľahčovanie násilia vo vzťahoch, psychických ochorení a jednoduchá predstava chudoby, to je všetko len hrot ľadovca, ktorý sa autorka rozhodla vsadiť do obyčajného príbehu, ktorý nie je ničím výnimočný, ani len svojou formou.
Absencia priamej reči by mala byť pre čitateľa šok. Text vám splýva pred očami. A ľahko sa v ňom dá stratiť. V skutočnosti nezáleží, kto čo hovorí, pretože pozícia postáv sa strieda, ale nič to nemení na fakte, že nedokážu spracovať svoje emócie, uvažovať a vysporiadať sa so svojimi problémami. V tomto podaní vyskytujúce sa dialógy vnímam ako možnú zraniteľnosť a odhalenie svojich citov. Čoho sa postavy náramne boja. Či už porozprávať, alebo pomenovať veci pravými menami.
Rooney pravdepodobne chcela vsadiť na možnosť vyžmýkať z čitateľa všetky možné emócie, ktoré pri tejto knihe môže zažiť. Vždy, keď sa stalo niečo dobré, tak ste vedeli, že o pár riadkov sa to všetko pokazí. Tento postup sme mohli vidieť aj v Malom živote od autorky Hanya Yanagihari, ktorá ale na rozdiel od Rooney, dokázala do textu vsadiť aj emócie. Toto bol čistý text, ktorý vo mne nedokázal vyvolať žiadne emócie, ak nerátame hnev. Bolo to prvoplánové, keďže ste hneď vedeli, že ak kapitola začína dobre, tak koniec kapitoly sa skončí zle a naopak. Musím sa priznať, že to funguje, ale len pár kapitol, potom vzniká niečo ako stereotyp a doslova len budete čakať, kedy príde nejaká banálna vec, ktorá to má celé znova "tragicky" ukončiť. A niekedy sa to skončilo, len tak...bez vysvetlenia. (Čo mala byť zjavne narážka na dnešné vzťahy. Inak si to ani nejdem interpretovať.)
Prečo boli Normálni ľudia, tak veľmi populárna kniha na sociálnych sieťach? Aj keď podľa mňa text nemá žiadnu veľkú výpovednú hodnotu, tak marketing mal zvládnutý na jednotku. V ére sociálnych sietí, správna marketingová stratégia je na nezaplatenie. Škoda, že nemá také kvality, aby si takú kampaň zaslúžila. Normálni ľudia ani z polovice nespĺňajú všetky veci, ktoré vám recenzie nasľubujú. Celú knihu vnímam ako plochú záležitosť, ktorá sa len hrá na niečo veľmi silené a moderné.
V knihe určite nájdete pár pekných myšlienok, dokonca aj scén, ktoré mierne zachytávajú určitú skutočnosť a to je všetko, čo by som vedela povedať o plusoch. (Možno z postáv ešte Connellovu mamu, ktorú som si obľúbila.) Pre mňa veľmi nezáživná kniha, v ktorej autorka nedokázala spracovať ani štvrť toho čo iní nasľubovali, presnejšie to čo tam videli. Extrémne toxické - vo všetkých smeroch - a zľahčené. Spomínala som to aj na instagrame a spomeniem to aj tu. Normálni ľudia sú v skutočnosti YA, ktorá je pre ľudí, ktorí sa YA hanbia čítať. (Neznáma osoba na GR, s ktorou sa stotožňujem.) Bohužiaľ, pre autorku, niektoré YA vedia lepšie spracovať vážne témy, bez toho aby všetko len bagatelizovali.
2 komentárov
Já jsem na seriálovou verzi Normal people narazila úplnou náhodou někdy hned ze začátku, co se dostala ven. Nevím, jestli je to mou sociální bublinou, ale na NP boom jsem vůbec nikde nenarazila a když o nich mluvím, tak to nikdo nezná. Zvláštní. :D Původně jsem vůbec netušila, že je to podle knižní předlohy, to jsem zjistila až později. Každopádně ji mám nyní v angličtině rozečtenou a ano, sice autorka nepoužívá v podstatě vůbec přímou řeč, ale já osobně se v tom teda vůbec neztrácím a líbí se mi, že je to zase něco jiného než na co jsme ve většině knihách zvyklí. Ale jasný, každému vyhovuje jiná forma. Musím říct, že jsem Tvým až ostrým kritickým názorem docela dost překvapená. Podle mě autorka a následně i režie naprosto skvěle vystihly problémy dnešních mladých lidí (a vlastně trochu i těch starších). Líbí se mi na tom ta syrovost, autentičnost a celkově atmosféra, žádná přetvářka, žádné růžové brýle, jak to většinou v knihách i filmech tohoto typu bývá. Přeci jen takový ten život je, jednou nahoře, jednou dole, někdy škodíme sami sobě, někdy druhým (ať už vědomě či ne) a někdy i když se sakra moc snažíme, tak to nevyjde. Malý život mám už také za sebou a co se hloubky, formy a zpracování týče, tak ano, je to citlivější, je to těžší na emoce, ale zase bychom měli brát v potaz, že tam jde o něco úplně jiného a postavy řeší diametrálně odlišné a z mého pohledu i mnohem náročnější a bolestivější problémy než je tomu u NP. Já jsem si seriálovou i knižní (ačkoliv rozečtenou, ale už mi zbývá jen pár stránek) verzi NP rozhodně zamilovala a s klidným svědomím je můžu doporučit dále.
OdpovedaťOdstrániťE | Ve znamení býka
V mojej bubline bola takmer všade a z môjho okolia som bola jedna z mála, ktorá knihu nečítala. Pomaly som mala pocit, že NP na mňa vyskočí aj z chladničky. Okrem toho spackaný slovenský preklad vôbec knihe nepomáhal a na sieťach knihu viackrát preto kritizovali. Aj preto som ju čítala v AJ, ale nemyslím, že to pomohlo :) Tak či onak, je to kniha, kde sa čitatelia delia na dva tábory: buď tú knihu milujú, alebo neznášajú. A úplne rešpektujem, keď sa kniha niekomu páčila. Či už obsahom, alebo formou. Mne však nesadlo ani jedno. Recenzie, ktoré som čítala a ktoré knihu chválili do nebies mi určite skreslili predstavu o čom kniha môže byť. A možno to skreslenie ani nebude taký veľký problém, ale ja mám vyslovene problém s toxicitou a zľahčovaním tém, nielen v knihách, ale aj v živote. A práve aj vďaka tomu som voči knihe, taká kritická. Možno v tvojich očiach je moje hodnotenie neoprávnené, ale keď viem, ako dokážu niektorí autori pracovať s toxicitou a podobnými témami, tak mi NP príde ako veľmi slabá náhrada. Napríklad kniha Boy Parts, ktorá s toxicitou, fetishom a psychickými problémami pracuje úplne inak a autorka doslova balansuje medzi dvoma svetmi. Uznávam, že Malý život bol trochu zlý príklad, ale nikde inde som sa s podobnou šablónou nestretla - presnejšie páčila, aj to je dôvod, prečo knihu uvádzam. A tematicky knihy neporovnávam, pretože, ako sama píšeš, je to neporovnateľné. Ide mi o tú metódu, ktorú obe použili - raz hore a raz dole - a emócie, ktoré podľa mňa NP nemali. Pre mňa NP bolo plytké, repetetívne a miestami nudné. Ale je to v poriadku, tak ako to, že tebe sa páči :)
Odstrániť