Autor: Colleen Hoover
Názov: Život jedna báseň
Originál: Slammed
Diel: 1/3
Žáner: YA

Anotácia:
Laykenini rodičia sa nevedeli dohodnúť: matka ju chcela pomenovať Layla podľa piesne Erica Claptona, otec navrhoval meno Kennedy podľa Kennedyovcov – hociktorého z nich. Kompromisom vzniklo meno Layken. Dnes už má dievča osemnásť, končí strednú školu a ocitne sa v novej životnej situácii: otec umrel a matka aj mladší brat potrebujú jej pomoc. Navonok pôsobí pokojne a vyrovnane, no v skutočnosti trpí a stráca nádej v budúcnosť.

Celá rodina sa z finančných dôvodov presťahuje na druhý koniec krajiny, do Michiganu. Tu sa Layken zoznámi s príťažlivým dvadsaťjedenročným susedom Willom s veľkou vášňou pre slam poetry, slamovanie. Aj on sa stará o mladšieho súrodenca. Veľmi skoro sa medzi nimi vytvorí mocné puto a Laykenin život odrazu dostáva novú iskru.

Po nádhernom prvom rande mladý pár čaká ohromujúce zistenie. Musia sa vyrovnať nielen so silami, ktoré ich k sebe priťahujú, ale najmä s tými, ktoré ich chcú od seba odtrhnúť. Ďalší úder nedá na seba dlho čakať, ale tentoraz sa Layken nemieni vzdať tak ľahko. A keď chýbajú obyčajné slová, svoje city možno najlepšie vyjadriť veršami...


Môj názor:

Určite ste čítali Beznádejnú, ktorá bola fajn! A každý ju chválil do nebies. Aj mne sa celkom páčila, hoci mi tam pár vecí nesmierne vadilo, ale aj tak som si strašne chcela prečítať Život jedna báseň. A z jednej strany som aj rada, že som to urobila, ale z tej druhej......

Layken, naozaj zaujímvé meno. Mám taký pocit, že Hooverová má rada zaujímavé veci. Už len to meno vás zaujme, a ak nie, tak potom neuveriteľné básne, ktoré kniha obsahuje. A ak ani tie básne , tak v poslednom rade nám tu zostáva to slávne romantické klišé, ktoré mne osobne strašne zvykne liezť na nervy. Znesiem romantiku, ale po určitú hranicu, veľa romantiky mi tak akurát zvyšuje cukor v krvi. Ale v tejto knihe sa stal menší zázrak. Typické romantické slátaniny v tejto knihe ma dokonca aj bavili. Neviem, či som mala len takú náladu alebo Hooverová vie čarovať so slovíčkami a dokázala to napísať, tak akokeby ste to čítali po prvý raz. Akokeby v žiadnej inej knihe sa to nenáchádzalo. Dokonca som pretrpela aj to, keď už hneď po prvom rande Layken spomínala aká je zamilovaná. Dokonca mi to ani nevadilo. Samy poznáme ten pocit rozčarovanosti, keď si po prvom rande namýšlame, že sme zamilované. No, nie dievčatá?

Layken bola silná hrdinka, ktorá si vytrpela dosť a s Willom mali naozaj veľa spoločného. Obaja prežili stratu blízkych. Layken bola typická tínedžerka, ktorá sa v knihách objavuje často. Teraz by ste možno čakali, žeby vám liezla na nervy. Omyl! S Lake prežívate tie drástajúce situácie a pocit hlúposti, to dievča určite u vás nevyvovalá. Možno len miestami naivitu, ale fakt len miestami. Inak bola celkom realistická a svoj osud nesnažila zmeniť. Jednoducho bola vyrovnaná. A to, že Will bol typický úžasný, fantastický, čiže dokonalý vám nebude vôbec prekážať. Pretože, ak sa nemýlím tak dokonalo ho vnímala len Lake. Nespomínam si, žeby sa s Eddie rozplívali nad jeho dokonalosťou každých desať sekúnd. Boli síce také momenty, ale vtedy sa mi zdá spomínali len jeho rozkošnosť a to je predsa niečo úplne iné. Eddie, najlepšia kamrátka Lake, ktorá bola svojská a myslím, že opisovať ju ani netreba. Pretože dobre vieme, že svojské osoby/postavy sú úplne skvelé!
Takmer by som zabudla na Laykeninu mamu, z ktorej som na začiatku mala zmiešané pocity, ale myslím, že po čase to prešlo do tzv. sympatie :D A myslím, že deväťročných chlapcov, tu netreba spomínať. Proste typický deväťročný bratia Lake a Willa. :D

Na začiatku ma kniha veľmi bavila, aj keď som si nevedela poriadne zvyknúť na rozprávanie v 1. osobe prítomného času, radšej mám minulý,  a po pár stranách som dokonca vyhlasovala, že kniha bude patriť medzi moje obľúbené. Ani netušíte ako som sa prerátala. A tento raz to nebude mať na svedomí to slávne klišé.

Všetko sa to asi začalo rútiť, keď sa Layken dozvedela, že Will je jej učiteľ angličtiny, ktorý má mimochodom dvadsaťjedna (Ach, prečo ja nemôžem mať učiteľa angličtiny, ktorý miluje poéziu a písal by neuveritelné básne a mal by krásnych dvadsaťjedna rokov?) A teraz si poviete, že to bolo takmer na začiatku knihy. Veď vám hovorím, že som prerátala a to dosť skoro. Potom sa to nejako záhadne upravilo a zas som si príbeh zamilovala. Do určitej doby.

Kniha sa čítala dosť rýchlo a básne tomu dodávali istý šmrnc a veľkoleposť. Ale.... pozor spoiler! Všetko sa to pokazilo, keď sa zistilo, že Laykenina mama má rakovinu pľúc. Chápala som, že autorka tam chcela dať niečo dramatické a najprv mi to nevadilo, ale keď sa to potom v tej téme nejako zvrtlo, tým, že autorka začala do toho komponovať dosť morbídne "vtipy"  (ja viem, určite to tak nemyslela ale..... trochu mi to prišlo neľudské) , tak som hneď knihu zatrhla. A vedela som, že medzi moje obľúbené patriť nebude.
Možno keby moja mama netrpela podobnou chorobou vnímala by som to inak............  Podľa mňa pokojne by sa to dalo aj bez tých odporných narážok. A kniha by nestratila svoje čaro. Aj v Na vine sú hviezdy bola podobná téma , ale ona bola aspoň ako tak "podaná s citom."

A čo by to bol za koniec keby som nemala slzy na krajíčku? Ten koniec bol epický! Páčil sa mi, že to skončilo, tak Hooverovksy :)

Úprimne, najprv som nevedela úplne presne či sa mi kniha páčila alebo nie. Ale po dlhšej dobe, som si uvedomila, že aj napriek tomu všetkému, čo táto kniha obsahuje, ma predsa zaujala. Bolo to také oddychové, miestami milé alebo srdcevrúce. A vážne jediná vec, čo sa mi nepáčila bolo to "vtipkovanie".

Hooverová určite vie písať! To sa nezaprie a s jej knihami som určite neskončila, ale už si dvakrát premyslím, čo si od nej prečítam. :)

Aký názor máte vy na túto knihu a na samostatnú Hooverovú?