Vraví sa, že srdce je najnezištnejším a najvernejším orgánom v ľudskom tele. Srdce je zdrojom života. Srdcom vidíme najvzácnejšie veci. Vďaka srdcu dokážeme cítiť a milovať. Lenže čo ak je srdce choré, zlomené či vážne poškodené? Bývalý špičkový kardiochirurg Jonathan Reese Mitchell vie o srdci všetko. Volali ho lekár so zázračnými rukami. Zachránil životy stovkám pacientov, no svoju vlastnú manželku Emmu, lásku z detstva, uzdraviť nedokázal. Po jej smrti sa utiahne na breh jazera Burton, kde sa v anonymite márne snaží vyrovnať s tragédiou a čeliť pocitom viny. Zaprisahá sa, že už nikdy nevezme do rúk skalpel, a tak sa so svojím nevidiacim švagrom Charliem začne živiť renováciou starých pretekárskych lodí.

Keď svrčky plačú patrí k tým knihám, ktorým sa radšej vyhýbam a keď už po nich siaham musím mať na ne chuť.
A takú menšiu potrebu sa citovo zničiť. Ale že by som to ľutovala? Nie. Ide o jednoduchý, ale nádherný príbeh, ktorý ma síce citovo zničil, ale taktiež mi aj niečo predal. Nehovoriac o tom, že to bola príjemná zmena oproti knihám, ktoré mám rozčítané.

Charles Martin vytvoril naozaj jednoduchý, ale o to viac pre mňa netradičný príbeh: o láske a o srdci. Hlavný hrdina Reese bojuje so svojimi výčitkami, prežíva každý jeden deň, ale nejde o plnohodnotný život. Je príliš poznačený minulosťou a začať od znova nedokáže. Výčitky sú oveľa väčšie a pocit viny ho ťaží zo dňa na deň. Tajnostkársky Reese, ale napriek svojej uzavretosti do svojho života chtiac-nechtiac vpustí malé dievčatko, ktoré čaká na zázrak. A či sa ho malá Annie dočká? Nuž, veľa sĺz som vyronila, kým som to zistila.

Vzťah, ktorý vzniká medzi Annie a Reesem je založený nielen na vzájomných sympatiách, ale dá sa povedať, že Reese sa nevie od malého dievčatka držať ďalej. Čas, ktorý malej Annie venuje ho zároveň aj ubíja. A hoci sa jej snaží pomáhať dobre vie, že jediným spôsobom akým jej môže pomôcť je prekonať svoju minulosť. Okrem toho Annie je naozaj rozkošné dievčatko, o ktoré sa stará jej sympatická teta.

Na internete môžete nájsť názory, v ktorých sa spomína, že kniha je psychologický román. S tým to názorom nesúhlasím. Je to skôr príbeh, v ktorom sa hrdina musí naučiť prijať svoj osud a zvládnuť sa postaviť opäť na nohy. Nie vždy všetko končí smrťou milovanej osoby. A Reesemu to trvá, kým to pochopí.
Reeseho spomienky nám odhaľujú jeho bolestivú minulosť, ktoré sú poprepletané aj so svetlými spomienkami. Často sa vraciame do minulosti, až do toho osudného dňa, ktorý Reeseho život zmenil. Presne v tej chvíli si človek uvedomí na čo všetko tá osudná noc mala dopad. A nie, vôbec to nebolo bezbolestné čítanie. Autor si dáva záležať rovnako na opisoch pocitov hlavnej postavy ako aj na opisy prírody, vecí a udalostí. Vzniká tým zaujímavá zmes, ktorá niekedy hraničí aj s melanchóliou. Môže sa zdať, že kniha je v depresívna, ale vedľajšie postavy vnášajú do deja humor a vtipné situácie.

Tí, ktorí nie ste fanúšikmi opisov, tak vás dopredu varujem, že s knihou budete mať problémy. Autor si dáva na nich veľmi záležať. Práve opisy tvoria značnú časť knihy, našťastie, pre mňa ako pre milovníka som podľahla autorovmu štýlu. Aj keď máte pocit, že sa deje veľa vecí, tak v skutočnosti po celý čas stojíte na mŕtvom bode. Pretože, kým hlavný hrdina sa nepohne vpred, tak nie je možné aby sme sa dostatočne posunuli v deji. Môžete mať pocit, že sa po celý čas točíte v začarovanom kruhu beznádeji. Samozrejme, môže vám Reese liezť na nervy, pretože kým on sa rozhoduje, niekto iný bojuje o život. Nie je to fér a na to kniha takmer stále poukazuje. Sú tam momenty, keď naozaj ide čisto len o rozhodnutia druhých a presne tie rozhodnutia sú nie raz bez následkov.

Ako píšem na začiatku, je to jednoduchý, tak trochu melancholický príbeh, ktorý vás vezme na menšiu prehliadku do ľudského srdca, ale aj duše. Niekedy sú ľudia ochotní obetovať toho viac než si iní myslia. Je to bolestné, ale zároveň plné nádeje. Autor poukazuje aj na dobrotu a  ľudskosť, čo je naozaj menšie osvieženie oproti iným knihám.

V knihe sa často spomína lekárska terminológia. Žiaľ, neviem vám povedať či bola použitá správne a už vôbec nie či naozaj transplantácia prebieha, tak ako nám to autor opisuje. Na sliedenie po internete, žiaľ, nemám dostatok času. Ale verím, že si aj napriek tomu príbeh do istej miery užijete, aj keď ide miestami o smutnú zhodu náhod.