Fascinujúca a súčasne vtipná kniha o nepotlačiteľnej potrebe veľkých i malých diktátorov obšťastňovať svet písaným slovom. Už od čias Rímskej ríše mali diktátori nutkanie písať knihy. Ale až v dvadsiatom storočí došlo priam k erupcii tejto diktátorskej obsesie. Titani tohto žánru ako napríklad Stalin, Hitler, Mussolini, Mao či Chomejní produkovali teoretické diela, duchovné manifesty, básnické zbierky, memoáre, ba občas aj poklesnuté romance ako na bežiacom páse. A nekonečná záplava diktátorskej makulatúry dodnes celkom neopadla. Daniel Kalder v tejto brilantne a so sarkastickým nadhľadom napísanej knihe hľadá – a nachádza – odpovede na základné otázky tohto literárneho žánru: prečo a ako sa produkovanie písaného slova tohto typu, nazývaného z neznámych dôvodov literatúrou, stalo jedným z kľúčových pilierov diktátorských režimov? Čo odhaľujú tieto diela o diktátorovej duši? Ako môžu knihy a gramotnosť všeobecne, o ktorých pozitívnom vplyve nikto seriózny nepochybuje, spôsobovať toľko zla? Ako je možné, že sú knihy na škodu sveta? Pekelná knižnica je knihou o knihách tých najkrvavejších diktátorov ľudskej histórie, presvedčených nielen o svojom historickom poslaní, ale aj o svojom talente a spisovateľskej genialite. Tieto knihy vychádzali v miliónových nákladoch, čítali ich povinne i dobrovoľne, povrchne i extaticky milióny ľudí. Drvivá väčšina z nich už nie je ničím iným, než dobovou kuriozitou a nemá ani hodnotu literárneho braku. O to pútavejšie je poprechádzať sa pod erudovaným autorovým vedením týmto literárnym panoptikom.Musím sa priznať, že pri kúpe Pekelnej knižnice som trochu váhala. V mojej hlave sa objavovali argumenty, prečo si knihu nekúpiť. Jeden z argumentov bola aj cena. Šestnásť eur je šestnásť eur, navyše za knihu, ktorá je úplne vzdialená môjmu vkusu, skrátka bol by to risk. Na druhej strane risk je zisk, takže asi by som článok na blog nepísala, keby nezariskujem.
Sarkastická? Rozhodne, ale nie do takej veľkej miery ako som si pôvodne myslela.
Vtipná? Áno, ale niekedy to autor už trochu preháňa. Samozrejme, niekomu autor so svojím humorom náramne sadne do noty, ale mne a môjmu špecifickému, miestami primitívnemu humoru, nie. Ale toto všetko je odpustitelné, až na to, že kniha len opisuje, neanalyzuje, čo niekoho môže sklamať. Mocní muži bývalého režimu, ktorí dokázali svoje myšlienky pretlačiť globálne a získali svojich stúpencov, ale aj menší diktátori, ktorí dokázali manažovať svoju zem, dostávajú v tejto knihe riadne zabrať.
Pekelná knižnica je kniha o diktátoroch a o ich knihách, ktoré napáchali nielen veľa zla, ale dokazujú naivitu ľudí, a žiaľ, aj ich ľudskú hlúposť. Autor, už tak trochu ráta s tým, že základ poznáte a snaží sa s vami ako s čitateľom pracovať, lenže môže nastať zlom v momente, keď vám už nemá, čo nové ponúknuť. To môže byť celkom veľký problém pre ľudí, ktorí históriu majú v malíčku. Je to záživné čítanie, ale len dovtedy, kým autor nepíše o veciach, ktoré sú vám už dávno známe.
Kniha má tri časti a z toho prvá časť je bez debaty najzaujímavejšia. Veľkí mocní diktátori v podobe Lenina, Stalina, Mussoliniho, Maa a ich diela sú na pár stranách rozobrané, ale len do určitej miery. Nie je to analýza ich diel, ale skôr obkeci, miestami mi to celé pripomínalo interpretáciu. Viac-menej vychádzali z tej istej filozofie, ale každý si ju prispôsoboval k svojim politickým potrebám, čo autor nie raz nenápadne prízvukuje. Nehovoriac o tom, že sa točili v kruhu a tajne sa obdivovali, prípadne sa tvárili, že toho druhého obdivujú. V tejto časti si autor neberie servítku pred ústa, na jednej strane to človeka fakt pobaví, ale keď si porovná situáciu v minulosti a súčasnosti. Smiech rýchlo prejde. Ľudstvo je skrátka nepoučitelné. Oveľa horšie je, že kniha nastavuje zrkadlo spoločnosti cez knihy, ktoré ani nemali existovať. Výsledok je nielen pohoršujúci, ale aj strašidelný.
Keď si porovnáme druhú a tretiu časť knihy, tak autor pomaly stráca šťavu a zároveň aj moju pozornosť. Stále je to zaujímavé, ale to čo mňa najviac zaujímalo som sa dozvedela už v prvej časti, ktorá tak trochu napomáha aj tej druhej. Miestami som mala pocit, že to prestáva baviť nielen mňa, ale aj samotného autora, ktorí sa to snažil zachrániť sileným humorom. Hlavnou témou sú síce malí mocní diktátori, ale často sa vraciame k ich predchodcom. Na môj vkus až príliš často. Silené časti sa striedajú, aspoň pre mňa, s nezáživnými informáciami. Najmenej záživnejšia je práve tretia časť, ktorá sa zaoberá krajinami. Ale viem si predstaviť, že práve táto časť bude mať pri iných čitateľoch najväčší úspech.
Je dôležité byť naladený na autorovu vlnu. Ako som spomínala z tej humornej stránky to nemusí sadnúť každému. Ale z tej jazykovej a obsahovej stránky sa to číta naozaj dobre a pochopí to aj laik. Je to podané jednoducho, bez zbytočností. Hlavná myšlienka je vám podaná v priebehu 40 strán a vždy si v tom nájdete niečo svoje. Je pochopiteľné, ak vás určité veci nebudú zaujímať, ja osobne som bola pri každej jednej kapitole ako na hojdačke. Niečo ma zaujímalo viac a niečo menej. Ale to neznamená, že sa nenájdu čitatelia, ktorí nebudú nadšení z každej jednej strany.
Vydavateľstvo Premedia s edíciou Civilizácia našla dieru na trhu, čo mňa naozaj teší, pretože aj keď to tak nevyzerá, tak čítanie som si celkom užila a dokonca som sa niečo aj naučila. Horšie to je s textom. Chyby, ktoré tam naozaj nemuseli byť, človeka začnú otravovať, keďže sa jedná naozaj o zbytočné preklepy.
Nie je to kniha, ktorú zhltnete za pár hodín. Pre mňa tam bolo kvantum nových informácií, ktoré som musela spracovať. Človek, ktorý má záľubu v histórii zas môže byť sklamaný. Čakala som síce podrobné analýzy, ktoré budú podložené faktami a získala som miestami interpretácie a autorové poznatky, ale že by som tú kúpu ľutovala? Myslím, že nie. A zo začiatku som bola vážne nadšená.
