Autor: Siri Pettersonová
Názov: Ódinovo díte
Originál: Odinsbarn
Diel: 1/3
Žáner: Fantasy

Představ si, že ti chybí něco, co všichni ostatní mají. Něco, co dokazuje, že patříš do jejich světa. Něco tak důležitého, že bez toho jsi nikdo. Nákaza. Pouhý mýtus.
Hirka se v den svých patnáctých narozenin dozvídá, že je Ódinovo dítě – bezocasá zrůda z jiného světa. Opovrhovaná, obávaná a pronásledovaná. Člověk.
Někdo si však nepřeje, aby její tajemství vyplulo na povrch, a hodlá to zajistit všemi prostředky. Zmatená Hirka musí uprchnout, protože jí jde o život. Existují však nebezpečnější stvoření než Ódinovy děti a Hirka není jediná, kdo prošel bránou mezi světy…
Úspěšná norská trilogie Havraní kruhy se inspiruje severskou mytologií, ale přitom vytváří vlastní svébytný svět, kde být člověkem znamená ocitnout se ve zcela nezvyklé roli vyvržence. Hlavní hrdinka není „vyvolená“, dokonce nemá žádné zvláštní schopnosti. To, co ji odlišuje od ostatních, je děsivý fakt, že postrádá něco, co všichni ostatní mají. 

Nájsť kvalitne dobrú fantasy je pomerne dosť ťažké. Už len z dôvodu, že v poslednej dobe sa to hemží s knihami, ktoré sa začínajú na seba podobať a to nielen so svojimi postavami, ale aj s hrdinami-čo je už o niečo väčší problém. Takže v čom sa líši vlastne Ódinové díte od ostatných fantasy kníh?

Ódinovo díte sa u mňa zaraďuje zatiaľ medzi najlepšiu knihu tohto roka a či ju niečo prekoná, tak to vážne netuším, ale konkurencia nie je zatiaľ taká veľká, aby som si nad tým lámala hlavu. Ak sa pýtate, prečo vlastne dať tejto fantasy šancu, tak mi jednoducho verte, pretože táto kniha má všetko, čo má dobrá fantasy mať. Autorka je svojím spôsobom génius. Skvelo sa vyhrala s prostredím a so vzťahmi medzi určitými krajinami a posilnila to ešte s ich históriou, kde presne vidieť, prečo je jedna krajina na výslní, kým tá druhá je vlastne utláčaná. Žiadny fail ako napríklad v Soumrak království, kde som absolútne netušila, prečo sa krajiny správajú medzi sebou, tak ako sa správajú. Okrem toho hemží sa to tam s rôznymi postavami, ktoré sa od seba odlišujú nielen svojskými vlastnosťami, ale aj povahami. Žiadna postava nebola nevýrazná a každá mala svoju črtu podľa, ktorej si ju čitateľ dokázal zafixovať.

Hlavní hrdinovia mali hĺbku a dokázali mi, že keď knižný boh rozdeľoval rozum oni stáli niekde v prednom rade. Hirka mala vždy na výber z dvoch možností, dokonca sa mi zdá, že v knihe sa ani neobjavila, taká situácia, v ktorej by mala len jednu možnosť. Vždy si minimálne vedela vybrať z dvoch možností. To mňa osobne vždy udržiavalo v napätí, pretože každé jedno rozhodnutie, ktoré Hirka urobila mohlo mať hocijaký dopad nielen na ňu, ale aj na ostatných. Každé jedno rozhodnutie jej komplikovalo život a každou stranou boli rozhodnutia viac a viac zložitejšie. Pätnásťročné dievča, čo je vlastne už od svojho narodenia pod tieňom smrti, tým narážam na to, že keby jej pôvod zistili hneď zo začiatku, tak by ju zjavne upálili a to je tá lepšia alternatíva. Hirka bola svojská, samotársky typ a predovšetkým bola obyčajná. Až príliš. Tým, že nedokázala primknúť a pocítiť Silu ju odlišovala od ostatných ešte viac, aj keď o tom vedela len ona. To, že nemala..ehm...ocas a lá chvostík ju robilo viac inou. Na druhej strane sa mi páčilo ako sa autorka nedržala typického klišé, kde vyvolená, teda naša hrdinka,  je outsider, ale predsa má zachrániť svet. Vlastne Hirka a jej pôvod je pod rúškom tajomna, pretože absolútne sa nedá ani vydedukovať, čo je zač. Či naozaj patrí medzi netvorov ako vravia legendy alebo je len z iného sveta a neškodná. V prvom rade som neskutočne zvedavá ako sa bude jej postava na ďalej vyvíjať, a ktorým smerom sa sa vydá a začo všetko bude bojovať. A či sa zbaví svojho strachu a tej naivity, ktorá sa držala nielen jej, ale aj viacerých postáv v knihe. Fantasy či nefantasy každá kniha potrebuje svojho lámača ženských sŕdc, aj keď v tom tom prípade o žiadneho zlého bad boy sa nejedná (zatiaľ). Rime An-Elderin je presne ten vyvolený, čo má zasadnúť za stolec a vládnuť s ďalšími jedenástimi najsilnejšími rodmi a rozhodovať s ich Bohom, čo je vlastne Havran o chode krajiny. A predsa jeho babička a ostatní ho považujú za zradcu, keď odmietol to čo sa do neho očakávalo a pridal sa ku skupine menom Kolkagga, ktorá vraždí v mene Vidúceho. Rime je mužská postava, ktorá je samodeštruktívna alebo len bude v ďalších častiach, pretože ho ku dnu ťahajú poznatky z minulosti. A toho robí určite zaujímavou. Na pleci ho ťaží nielen moc, ktorou disponuje, ale taktiež tajomstvá a ich odhalenia stoja Rimeho oveľa viac než len vieru a vďaku.
Vidieť Rimeho a ako jeho viera upadá, čo ho aj zároveň mení na niečo silné a nekontrolovateľné, možno až naháňajuce hrôzu je z jednou najzaujímavejších vývinov u postáv aké som zatiaľ videla. Niekedy ma dokonca napadlo, že ten chlapec má rozdvojenú osobnosť a pritom len bol zmätený a strácal sa nielen vo svojej viere, ale taktiež v otázke, čo je dobré a čo zlé. U mňa ako u čitateľa to vyvolávalo pocit neistoty, ale zároveň am fascinovalo. Rime možno sa zdal zo začiatku ako postava, ktorá je len do počtu, ale postupom času sa od neho odrážali rôzne Hirkine rozhodnutia alebo skutky, v ktorých aj figuroval.
Našťastie medzi Hirkou a Rimem to neiskrilo hneď zo začiatku, čo knihe dáva celkom iný nádych. S dlhoročného kamarátstva a detských radovánok síce vzniká niečo viac, ale nič prehnané a sladké, čo by zbytočne naťahovalo celý dej a hlavný problém tlačil do úzadia. Práve naopak ako všetko sa pomaly vyvíja, tak aj ich vzťah je zo začiatku neistý. Dokonca ani by som nepovedala, že by sme to mohli volať nejako inak ako kamarátstvo...možno mladá láska, ktorá sa len vyvíja, ale neponáhľajme sa dopredu, pretože koniec, ktorý autorka nám naservírovala mi zlomil srdce, ale taktiež otvorilo doslova brány novým možnostiam a postavám. A ja sa modlím, aby žiadny trojuholník lásky sa tam nezačal črtať, pretože to bude potom dosť zlé pre moju psychiku.

Začiatok knihy je dosť zaujímavý na to, aby polovicu ľudí to upútalo a prinútilo ich otáčať strany jednou za druhou. Otázne je, že či im sadne to všetko, čo si pre čitateľov autorka pripravila. Nebudem klamať kniha je plná klamstiev, ktoré keď sa odhalili, tak mne osobne vytreli zrak, taktiež sa nájde pár úmrtí a kopu záporných postáv. Zo začiatku nemáte šancu vedieť, kto je vlastne zlý, samozrejme ten hlavný nepriateľ sa ukáže hneď, ale ono to je celé oveľa viac zamotanejšie a úprimne, keď som sa to dozvedela ako fungujú, niektoré veci ako napríklad taký Obrad, tak som zostala v šoku a uctievala som genialitu autorky, ktorá naozaj nič nenechala na náhodu a využila každú jednu príležitosť, ktorá sa jej naskytla. Je pravda, že v knihe sa striedajú akčnejšie scény s tými pokojnejšími, ktoré sú ukrátené síce o akciu, ale čitateľ sa dozvie kopu zaujímavých vecí. Takže tzv. hluché miesta v knihe ledva sú.
Okrem toho viete ako všetci dookola omieľajú, že severské knihy sú tak inak písané, alebo niečo v tom zmysle.... Nuž, buď to robilo to, že je to severská kniha, ktorá je obohatená severskou mytológiou alebo autorkin štýl, ktorý  je famózny a to myslím, až tak, že ma bavilo každé jedno slovo v knihe, dokonca ešte aj tie hlúpe opisy krajiniek a podobných blbostí. Jednoducho radosť čítať.

Ako som spomínala Ódinovo dieťa má u mňa našliapnuté na najlepšiu knihu roka a či ju niečo prekoná o tom pochybujem, ale uvidíme časom. Ak hľadáte fantasy, ktorá sa líši od druhých kníh svojou zápletkou, postavami, či politickou situáciou medzi krajinami neváhajte zaobstarajte si práve Ódinovo dieťa. A aj keď tá veta znela ako zo zlého teleshopingu, tak vážne príbeh o Hirke je naozaj zaujímavý a to viac, keď zistíte to čaro, ktoré sa v knihe nachádza.