Ohľadom Patricka Nessa tu bolo veľké šialenstvo. Nielen preto, že jeho Monster Calls (Volání netvora/ Sedem minút po polnoci) mieri do kín, ale pretože, že sa objavil v Bratislave. (Verím, že tí čo ste tam boli ste si to užili aj za nás, čo sa tam nemohli dostaviť a zbombardovali ste ho otázkami 😃 ) Nebudem vás nejako zavádzať Ness si ma získal s Monster Calls a sklamal s knihou My ostatní tu len tak žijeme. Samozrejme, že som rozmýšľala kam po dočítaní zaradím Niečo viac. Bude to sklamanie alebo ma to prekvapí?

Zo začiatku sa príbeh vliekol a to neskutočne. Bolo to nudné, miestami nezáživné. Hlavne tá prvá časť. Zoznamovanie sa so Sethom ako s hlavnou postavou, ktorá aj po smrti stále nie je vyrovnaná sama so sebou je miestami dosť vyčerpávajúca. Snažíte sa ho poznať a pochopiť, ale je to ťažké. Blúdi Seth a v príbehu blúdite aj vy. Trochu sa strácate a rozmýšľate kedy sa to konečne rozbehne. Zaujímavé boli flashbacky, ktoré sa mi páčili zo všetkého najviac. Ukazujú len to, čo potrebujete vedieť a čo vám vlastne autor dovolí o postave zistiť. Celá prvá časť je len o tom, že spoznávate prostredie a zvykáte si na Setha, ktorý taktiež ako čitateľ netuší čo sa to deje. A snažíte sa prísť na to, čo je pointa tohto celého.

Našťastie druhá časť konečne zo sebou doniesla akciu a nové postavy. Svoju akčnosť si to ako tak ponechalo dokonca, za čo som fakt vďačná. Pretože aj keď Patrick píše pútavo nudné pasáže zväčša tak či tak každého omrzia. Čo sa týka postáv....Poľský chlapček Tomasz a černošské dievča Regine, tak úprimne horšiu dvojku, čo sa týka povahovo som ešte v knihách nestretla. Ale miestami ma to vedelo pobaviť. Hlavne čo sa týka Thomasa. O Regine sa vyjadrovať nebudem. Vytáčala ma stále viac a viac a ku koncu to zaklincovala. Nervavá, miestami mi prišla sebecká a trochu zakomplexovaná svojou minulosťou. Podľa mňa všetci tam boli sebeckí a z toho miesta im tam hrabalo.  Traja ľudia na jedno mesto, nečudujem sa. Ale všetci traja prežili niečo, čo ich dostalo na miesto, kde sa zobudili. Prežívajú rovnaké pocity ako iní mladí ľudia v dnešnom. Neboja sa ukázať emócie, slabosti a strach. Takýto hrdinovia by nás mali ovplyvňovať. Síce nie sú reálni, ale aspoň tak vyzerajú a riešia skutočné problémy. Patrick Ness si aj preto získal moju priazeň lebo píše hlavne o témach, ktoré sú zvyčajne tabu. A priznajme si, my o takých veciach čítať chceme. 

V Niečo viac sa strašne veľa vecí udialo a zároveň sa tam dokopy nestalo nič. Ono by sa to dalo opísať do neskutočných detailov, vyjadriť sa k určitým situáciám a hlavne diskutovať o myšlienke autora, ale úprimne spoilerovať len kvôli tomu nemienim. Nebolo by odo mňa fér, keby že vám prezradím čo sa tam deje. A vlastne prečo sa to deje. Najhoršie na tom je koniec, ktorý ako už viete, pravdepodobne je otvorený a fakt na hlavu. Ale aj napriek tomu Niečo viac sa radí medzi príbehy, na ktoré nezabudnete len preto, lebo neexistuje, aby niekto vymyslel niečo podobné a svojim spôsobom šialené.

Presne, svojím spôsobom je to šialené. Síce nie do takej miery ako Mara alebo Nocte, ale celý ten systém... Už len kvôli tomu príbehu sa oplatí čítať. Hlavne kvôli nemu. Aj keď Monster Calls posunulo latku fakt veľmi vysoko, pochybujem, že to vôbec niečo od Nessa prekoná, tak je to príjemné prekvapenie. Od začiatku si toho veľa nesľubujte a uvidíte, že vás to prekvapí a trošku posadí na zadok. Aj keď škoda, že tam nebol ten wauuu efekt.