Autorka využíva lyrickosť a zároveň aj introspektívu - snaží sa analyzovať svoje vlastné správanie. Musím, ale podotknúť, že nie vždy úspešne. Vďaka lyrickosti, obaľuje neľahkú tému straty a depresie do pekných slov, miestami je to až do očí bijúca glorifikácia depresie, ktorá mi trochu prekážala. Čo je asi môj najväčší problém celej knihy. Ale nemôžem tvrdiť, že tie texty sú len žvásty bez nejakého hlbšieho zmyslu. Niektoré texty sú plné emócií a náznakov, v ktorých sa nájde mnoho ľudí, ktorí s niečím bojujú. 

O dejovosti a forme sa píše veľmi ťažko, keďže ide o knihu, ktorá sa snaží prepojiť prózu s poéziu. Nie je to úplne súvislý text, niekedy to pripomína prúd myšlienok, inokedy vytvára príbeh akoby na pokračovanie. Tieto fragmenty sú rozdelené do očíslovaných odsekov, ktoré na seba priamo nenadväzujú, ale ku koncu naznačujú určitý dej a stav.

Modrá farba v autorkinom ponímaní je trochu zaškatuľkovaná a symbolizuje smútok, žiaľ, stratu a beznádej. Niekedy som dokonca mala pocit, že jej myšlienky hraničia s existenciálnou krízou. Okrem toho prináša aj históriu modrej farby. V texte nájdeme aj narážky na iných umelcov alebo ich aj priamo cituje. Nelson svojimi krátkymi textami veľmi často udrie klinec po hlavičke. Ako som vyššie spomínala, ťažké témy obaľuje do pekných slov, ale nájdu sa pasáže, ktoré nepotrebujú žiadne umelecké prikrášlenie, pretože to skrátka v živote tak funguje. 

Bluets je experiment, ktorý sa autorke Maggie Nelson vydaril. Táto kniha nesadne každému, predsa je to špecifické, spája rôzne formy poézie a prózy, ale ak náhodou vám skríži cestu, aspoň si ju prelistujte a venujte jej pár minút. Verím, že si niečo z nej predsa len vezmete. A okrem toho na literatúre je úžasné to, že ju môžete rôzne interpretovať a vždy v nej nájdete niečo nové. Aj preto sa nebránim názoru, že Bluets je text nielen o depresii, strate, ale aj o láske a vyrovnaní sa s určitými skutočnosťami.