Prvá kniha Nevyzpytatelné jsou cesty osudu tak trochu zaostáva za tou druhou Tři jezdci apokalypsy. Kým prvá má viac-menej pomalšie tempo, zoznamujete sa s hrdinami a svetom, tak druhá kniha je nabitá akciou a aj situáciami, ktoré dokážu zdvihnúť kútiky. Pri prvej knihe série Nevyzpytatelné jsou cesty osudu cítiť, že kniha je prvotina. Prevládajú v nej hluché miesta - hlavne v poslednej tretine - a autori využívajú humor ako záchranný prvok, a hej, v mojom prípade to fungovalo. Nudila som sa len pri pár častiach, inde som sa dokázala pobaviť pri nešikovnosti a jednoduchosti postáv - hlavne pri Pipinovi. Čo ma privádza k postavám a k ich odlišnosti. 

Pipin, Eiri a Sebas je trojica, ktorá sa len tak nevidí. Všetci majú svoje vlastné ciele, trochu sa využívajú a kopú viac-menej sami za seba, ale predsa spolupracujú. Tu môže nastať problém s Pipinom. Priznám sa, že kým som si zvykla na jeho vnímanie sveta, tak to trvalo približne sto strán. Rozčuľoval ma a oveľa viac si ma získali Eiri a Sebas. ktorí tiež nie sú neviniatka. Čo ale musím spomenúť je dynamika medzi nimi. Nech tí traja sú akokoľvek odlišní, tak ich chémia je neskutočná. Ako skupina sú príliš absurdní, ale o to viac ma bavili. Nehovoriac, do akých problémov sa vedeli dostať. Ani v jednej knihe som nemala pocit, že by im to ako skupine nefungovalo. Skvelo sa dopĺňali a ich interakcie ma bavili. 

Aj keď začiatok jednotky je dosť komický, tak som rada, že sa autori rozhodli do toho vniesť aj vážnosť, boje, nejaké tie špinavé taktiky a nebáli sa ani krvi. (Čo mi pripomína Na hraně temnoty, tá bola dostatočne temná.) Stále sa to nieslo na vlne humoru, pretože Pipina inak vnímať poriadne ani nejde. Teda okrem toho, že je to hlavná postava, tak to je aj zdroj nevyčerpateľných vtipných situácií. A verte, neviete si ani predstaviť do akých problémov sa ten trpaslík vie dostať. 

Prvá časť bola veľmi vydareným úvodom. Aj napriek hluchým miestam a tej poslednej tretiny, hodnotím Nevyzpytatelné jsou cesty osudu za príjemnú oddychovku, ktorá je ale veľmi sľubným začiatkom série. Druhá časť Tři jezdci apokalypsy prináša nové situácie a prekvapivo veľmi veľa akcie. Absolútne som nečakala, že z toho "pokojného" začiatku sa vykľuje veľmi slušná akčná jazda. Akciu strieda ďalšia akcia a dáva to deju správnu dynamiku. Ako čitateľ som sa najviac obávala hluchých miest. Som rada, že autori sa vyhli zbytočnému naťahovaniu a prechádzajú rovno k veci. Okrem toho autori ešte pritvrdzujú vo svojej uštipačnosti. A nebudeme si klamať, dosť to ťahá celú knihu. Pridáva jej to taký šmrnc a aj originalitu. Pipin, Eiri a Sebas sa ešte k tomu aj formujú, nie sú to kladné postavy a nik vás o tom nepresviedča. Majú svoje kvality, ale aj nedostatky a predsa najviac, kto z tejto trojice dokáže po tej humornej stránke ponúknuť je Pipin. Tragická trojica, ktorá sa môže snažiť dostať z jedného problému, ale hneď padne do toho druhého. Skrátka, čo sa môže, to sa pokazí. A vďaka za to, pretože niektoré situácie sú dokonalé. Ešte viac to umocňujú opisy a humor. Aj preto dvojku považujem za lepšiu. 

A tak ako sa autori dokázali vyhnúť hluchým miestam, čo ma veľmi potešilo, tak ale predsa mi niečo udrelo do očí. Repetetívnosť. Niektoré situácie sa ku koncu opakovali. A vtedy moja pozornosť začala kolísať. Čo ale vyslovene nemusí byť rušivý prvok pre každého. Stále to je v mojich očiach veľmi veľký pokrok a kus práce. Čo musím spomenúť je ako si autori dali záležať na tom, aby dvojka sa vyhla všetkým slabým miestam, v ktorej sa jednotke dopustili. Už keď si porovnám jednotku a dvojku vidieť veľký posun. Dokonca dvojka ma bavila viac. Dynamickosť deja, postavy, dialógy, humor, skrátka všetko funguje ako má. Nie je to krkolomné ako jednotka, vytvára to aj celistvejší príbeh. 

Knihy som čítala síce dlhšie aj s menšími prestávkami, ale určité veci si skrátka všimnete. Aj keď prvá časť je o niečo slabšia, tak druhá časť ponúka dostatočné množstvo akcie a aj menšiu sondu hlavných postáv. Stále však môžete naraziť na nejaké veci, čo vám ako čitateľovi nemusia sedieť. Ak by som mala jednotku hodnotiť, tak označila by som ju za priemer, avšak dvojka je dostatočne prepracovaná, na to aby som ju označila za veľmi nadpriemernú knihu. Je to trochu iné, svojské, vtipné, ale hlavne veľmi dobre sa to číta a človek, hlavne pri dvojke, sa nemá kde nudiť. 

Za knihy na recenziu ďakujem autorom: Nathaniel Wonderful & Theodora Stonewall. Ich blog môžete navštíviť na tejto adrese: Klik.