Hrdina žije v dvoch svetoch, v tom prvom je introvertný chlapec, ktorý nikam nezapadá, nemá priateľov a prežíva vďaka kultúre. Kultúra je presne ten faktor, prečo sa nedokáže zaradiť do spoločnosti. Emil je už od malička vychovávaný a vedený umeleckým smerom. Matka v ňom podporuje všeobecný prehľad o umení, čo spôsobuje, že vybočuje spomedzi ostatných, a práve odtiaľ pramení aj jeho pocit nadradenosti. Už od malého veku môžeme vidieť, že sa považuje o niečo viac rozhľadeného a aj bystrejšieho - s lepším hudobným, literárnym skrátka umeleckým vkusom. 

Kým ten prvý svet je umelecký a plný veľkých mien, o ten druhý svet sa delí s Lasičkou a René. Je to ich mikrosvet, bublina, ktorá sa postupne začína rozpadať, pretože Emil začína mať výčitky svedomia, vďaka ktorým sa objavujú prvé trhliny a výmeny názorov. Je naozaj to čo robia správne? Nerobia len väčšiu škodu? Tieto pasáže sú oddelené kurzívou a zároveň sú to určité skoky v čase a v priestore. Ale zároveň to dopĺňa rozprávanie hrdinu a drží sa určitej časovej postupnosti Emilovho života.

Rozenbergová sa dotýka toľkých tém, že je až fascinujúce koľko toho sa dokáže zmestiť do 110 stranovej knihy. Pomaly až chorobné puto, ktorým je hrdina pripútaný k Lasičke je len vrchol ľadovca, pretože kniha prináša omnoho viac zaujímavých tém. V popredí je chudoba, sociálna problematika, životné prostredie, dysfunkčná rodina, ale aj otázka rovnosti. A nesmieme zabudnúť na kriminálnu činnosť, do ktorej matka zatiahla svojho syna. Čo je veľmi veľké prekvapenie, pretože zo začiatku to vyzerá na úplne iný príbeh. Z dôvodu, že nechcem zachádzať do detailov pre spoilery, ktoré by vám mohli pokaziť zážitok z čítania, tak len spomeniem, že v knihe sa nachádzajú dva veľké obraty - jeden z nich priamo ovplyvňuje dej, druhý zas priamo zasahuje do interpretácie konca. 

Rozenbergová podáva subjektívny pohľad na svet a opisuje tú najhoršiu možnú biedu, ktorú človek môže spoznať. Tento realistický pohľad je v kontraste práve s predstavivosťou Emila, ktorú môžeme spozorovať pri opisovaní rôznych vecí, situácií alebo ľudí. Toto estetické zobrazenie skutočnosti vychádza z jeho výchovy. Zároveň aj vďaka nej je v texte veľmi veľa intertextuálnych odkazov na rôzne diela alebo osobnosti - a to z veľmi širokého okruhu. Je to psychologicky ladená próza, ktorá v sebe skrýva mnoho odkazov, ktoré čitateľ možno na prvýkrát ani neobjaví. Medzi riadkami Emilove rozprávanie pokračuje, nielen o jeho živote, ale aj o medziľudských vzťahoch. Svojím spôsobom je to nielen autobiografia postavy, ale aj spoveď mladého muža.

Zjedol som Lautreca je právom vo finálnej desiatke tohtoročnej Anasoft litera. Kontroverzné témy a obrazy, ktoré autorka použila v mojich očiach už nič netromfne. A tajne dúfam, že sa prebojuje do finále, pretože som zatiaľ z nominovaných kníh nič lepšie nečítala. (Bodaj by aj vyhrala...)