Dej sa odohráva na striedačku v NY a v Dominikánskej republike, čo bolo veľmi príjemné oživenie. Žiaľ, neviem, či môžem tvrdiť, že šiel o celistvý príbeh. Veľmi veľký problém bola pre mňa forma veršov, ktorou sa autorka rozhodla vyrozprávať príbeh jednej rodiny. Neviem, ako na tom sú jej zvyšné knihy, ale mne to nesadlo hneď z viacerých dôvodov:
1) Nie som fanúšik poézie.
2) Dej sa miestami strácal - presnejšie, keď sa hrdinky snažili vyrovnať so svojimi pocitmi.
3) Vzťah, ktoré si hrdinky vytvorili za veľmi krátky čas bol pre mňa neuveriteľný.
Čo sa týka prvého bodu, na moju obhajobu, chcela som skúsiť niečo iné, či by sa mi to páčilo. A veľkým lákadlom bola pre mňa téma. Druhý bod bude záležať aj od vášho vkusu. Začiatok bol pre mňa chaotický, snažila som sa v tom nestratiť, ale je to zamerané hlavne na emócie, čo pre zmenu vo mne vyvolávalo pocit internetových básničiek, ktoré majú hĺbku len vtedy, keď ste v podobnej nálade/situácii. Takých častí má dej veľa. Autorka si dala veľmi záležať na vykreslenie pocitov a podarilo sa jej zachytiť zmes zvedavosti, nenávisti a nejakého toho očarenia druhou osobou. Lenže ako náhle sa začala venovať pocitom tak napätie, ktoré dokázala vybudovať šlo do úzadia a už ho nedokázala znova vybudovať. Žiaľ, viackrát sa stalo, že pocity hrdiniek boli v popredí a mňa to po určitom čase začalo nudiť. Tretí bod je komplikovanejší, ale v skratke, ide o spoznávanie sa navzájom a možno aj samých seba. Camino a Yahaira boli samostatné osoby, ktoré miestami trochu splývali v jednu osobu. Niekedy sa naozaj ťažko rozoznávalo, ktorá práve rozpráva svoju časť príbehu. Hlavne, keď sa ich životné cesty prepojili, tak z toho bolo mierny zmätok. Zvyšok sa len ťahá a snaží sa to dotvoriť nejaké pozadie, na ktorom by sa dej mohol ďalej vyvíjať. Ale ich interakcie boli veľmi slabo vykreslené, prvý kontakt bol asi najuveriteľnejší, zvyšok bol len veľmi slabý odvar.
Nechcem tvrdiť, že tá kniha nie je dobrá. Už len ten nápad je podľa mňa skvelý. Nehovoriac, o ďalších témach, ktoré kniha ponúka: stalking, ekonomické rozdiely, vyrovnávanie sa so smrťou či prijatie cudzieho človeka do rodiny. Samozrejme, nesmiem zabudnúť na diverzitu, ktorú kniha ponúka. Tradície alebo aj spôsob života je u oboch dievčat veľmi rozličný, takže stret dvoch kultúr bol zaujímavý, len zas sa to odohrávalo na pozadí emočnej stránke jednej z postáv. Mrzí ma, že postava otca nebola viac do detailov rozobraná, keďže to bola zaujímavá a kľúčová postava. V očiach jeho dcér to bol hrdina, pričom, ale trpeli dve ženy, ktoré sa o neho nechcene delili. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa predstava skvelého rodiča rozpadá a nahrádza ho krutá realita - zas na pozadí emócií.
Clap When You Land je pre mňa priemerná kniha, ktorej originálna forma rozprávania viac škodí než pomáha. Témou, ale aj spracovaním vyčnieva spomedzi iné knihy. Miestami je to plné emócií, ktoré vás strhnú, inokedy je to trochu nuda. Verím, že kniha by vedela oveľa viac ponúknuť, keby nie je písaná formou veršov. (A dočkala by som sa aj tej rodinnej drámy.) Mne osobne v nej chýbala celistvosť a uveriteľnejšia interakcia medzi dvoma hrdinkami. Vykreslenie emócií bolo skvelé, len škoda, že na úkor deja a atmosféry, čo deju veľmi nepomohlo. O pozitívach aj negatívach by sa dalo napísať oveľa viac, pretože je tam toho naozaj neúrekom, ale záleží aj na vkuse čitateľa. Ak preferujete emocionálnosť, vnútorné monológy a nezáleží vám úplne na dynamickosti deja tak by sa vám kniha mohla páčiť. Fanúšikovia poézie si určite prídu na svoje, ak nie pri tejto knihe, tak určite pri inej autorkinej tvorbe.
