Už dlho som rozmýšľala nad článkom, v ktorom by som vám ukázala pár tipov z môjho povinného čítania. Ako niektorí z vás viete študujem odbor Editorstvo a vydavateľskú prax, čiže slovenčinu a literatúru. Niekedy je to boj. (Aktuálne moja úhlavná nepriateľka je syntax.) A teraz v čase korony, keď sme odkázaní na samoštúdium, tak je to ešte o niečo náročnejšie.

Ako som niekde už spomínala, tak na maturitách sme vedeli celkom dobre zahrať, že sme dané dielo čítali. Lenže na vysokej škole na vás profesor striehne s otázkami, ktoré sú zamerané na detaily. Toto už nezahráte ani keby sa na hlavu postavíte. Minulý semester sa mi párkrát stalo, že ma oblial studený pot, pretože som si nepamätala nejakú drobnosť alebo nestihla prečítať celú knihu, alebo som sa na to vykašlala a nečítala som to vôbec. (Dobehlo ma to, len tak medzi nami.) Tento semester mi prišlo až zle, keď nám prišiel mail so zoznamom povinnej literatúry. Je toho požehnane.

Poézia a próza z pier slovenských autorov, ešte k tomu keď sú to autori z prvej polovice 20. storočia,  no mala som obavy. Ako sa dokopem, krista, k tomu, aby som to prečítala? Až teraz som objavila čaro súčasnej slovenskej tvorby. Nie som pripravená na takýto skok do "minulosti". To boli moje prvé myšlienky. Necítila som sa na to. Ale viete čo? Ono to v skutočnosti také zlé nie je!

Aj keď sú knižnice zavreté, tak Zlatý fond mi v tomto zachránil kožu. (Maturanti, verím, že čo si poctivo čítate diela k maturite, tak ZF oceníte.) Nemám problém čítať cez PC/mobil/čítačku, takže patrím k tým šťastlivcom, ktorí si nemusia kupovať v e-shopoch knihy na povinné čítanie. Aj keď nevylučujem kúpu kníh, ktoré sa mi páčili. Niekedy je to naozaj vtipné čítanie, inokedy je to nudné, až ma z toho ide trafiť šľak, ale viac-menej ma viac kníh z povinného čítania bavilo. Z kôpky, ktorú som zatiaľ stihla prečítať, som vybrala tri diela, ktoré mi celkom sadli a ich čítanie pre mňa rozhodne utrpením nebolo.



Ivan Horváth, pre mňa doteraz neznámy, tak ako väčšina spisovateľov zo zoznamu, ma prekvapil. Nečakala som, že hneď zo začiatku natrafím na autora, ktorý dokáže tak krásne formulovať myšlienky. Cyklus piatich noviel o bratoch Jurigovcoch je zatiaľ to najlepšie, čo som z povinného čítania čítala, a to aj napriek tomu, že druhá časť - novela s názvom Laco a Bratislava, ma neočarila. Aj preto sa budem venovať len tej prvej.

Horváthovo písanie má v sebe určité čaro. Od vykreslenia postáv až po atmosféru, ktorá je priam až rozprávková. Štyria bratia, ktorí nemôžu byť odlišnejší sa snažia nájsť svoje šťastie rôznymi spôsobmi.

Kým Jano sa presťahuje z mesta na dedinu, kde trávi čas osamote a obdivuje prírodu, tak Tomáš sa nedokáže usadiť. Má túlavé topánky a vždy na jeseň sa zbalí a odíde. Snaží sa nájsť svoju minulosť, lenže netuší, že tá už možno nie je na tomto svete.
Za to sebecký Peter má manželku a robí mu radosť trápiť ju. Nachádza v bolesti iných svoje potešenie, hlavne ak ho spôsobí on. Nehovoriac o tom, že posmešky sú u neho na dennom poriadku. Snáď nikoho neprekvapí, že raz ten pohár trpezlivosti niekomu pretečie. A veru, manželka to nebude. Najcitlivejší zo všetkých bratov je Arne. Pri ňom ohrané spojenie "láske nerozkážeš" snáď platí dvojnásobne. Aj keď jeho osud vyzerá trpko, tak v skutočnosti je opak pravdou. Osudy bratov vás chytia za srdce. A ich osobitné hľadanie za šťastím je miestami poprepletané pomedzi osudy ostatných bratov, čo vás nechá v obraze a otvorené konce ani pri jednom nehrozia.

„Nastal týždeň pokoja, jeho otvorené okná hltali všetky farby vesmíru a v tých sa prebral. Na protiľahlom brehu stál osamelý strom, tam sa rojili lastovičky a cvičili sa v lete. Niekedy kričal na ne: ,Nechoďte preč, ostaňte tu aspoň vy.´ To hovorieval niekedy aj oblakom, ale nikto ho nepočúval. Mal asi slabý hlas.“

Vnímavý čitateľ isto ocení akou precíznosťou a ľahkosťou Vámoš píše o doktorovi Karolovi Zurianovi a jeho lekárskych dobrodružstvách v románe Atómoch boha. V existencii ľudstva nehľadá žiadne vyššie ciele, skrátka sme na svete, aby sme živili parazity, choroby a podobne. (Môžete si prečítať okrem tohto románu aj krátku novelu Atómy boha, ktorá je z pohľadu parazitov, baktérií, chorôb, vírusov... Má cca desať strán a je to zaujímavé a trošku mätúce čítanie.)

Román je rozdelený na dve časti a obidve dokážu šokovať. Síce doba sa zmenila, ale stále môžeme hovoriť o kontroverznom diele. Vámoš sa dotýka tém, ktoré sú stále tabu a mám pocit, že ho ani netrápilo, čo si o tom ľudia pomyslia. Píše o pohlavných chorobách, o ľudských povahách a zároveň filozofuje. Síce román má vyše 500 strán, ale naozaj sa to oplatí. A ak nechcete čítať obidve časti, tak vám odporúčam len prvú, hoci osud doktora Zuriana sa komplikuje až v tej druhej časti.

Ale čo je na doktorovi Zurianovi a jeho príbehu také úžasné? Mňa osobne ako ženu očaril (miestami aj dorazil) vzťah medzi ním a Medúzou. Tento trochu nezdravý vzťah ma pohltil a hoci ani jeden z nich šťastie nehľadal, tak moja duša prahla potom, aby títo dvaja sa upokojili a našli ten svoj spoločný šťastný koniec.

Medúza je veľmi špecifická postava, ktorá sa ťažko charakterizuje. Mala veľmi zaujímavý charakter a jej tvrdohlavosť bola takmer nekonečná. Zurian si bol istý, že bez nej nedokáže žiť. Veril v to, že sú si súdení. Z časti mal aj pravdu. Tí dvaja boli ako puzzle. A ich osud bol vykúpením a zároveň aj požehnaním. A zároveň to bol koniec, ktorý mi vyrazil dych, pretože taký koniec človek nečaká. A v hlave mi vŕta červík, že čo by sa stalo keby prvá časť skončí inak.

„Medúza, my obaja len živoríme. Nás udržuje už len naša láska. Vy ste stelesnená neskutočnosť a ja som symbolom nemohúcnosti hájiť vlastné záujmy. A on, čo po nás príde, bude znásobením, nešťastným vyvrcholením našich neužitočných pováh.“

Modrá katedrála vás chytí za srdce, hlavne milovníci opisov si ju vychutnajú. A keďže je to taká jednohubka o Igorovi Lambertovi, tak vám len prezradím, že autor využíva širokú škálu farieb, ktorými dotvára celkový vizuál. Na farbách je tento krátky príbeh postavený. Emócie, ale aj symboly, to všetko autor zahaľuje do farieb. Ak by ste radi Modrú katedrálu precítili, tak odporúčam si zistiť význam niektorých farieb. Osobne som bola prekvapená koľko toho sa môže farbami vyjadriť. Symboly, mystika a farby sú tri veci, ktoré keď sa v deji spoja, tak je to niečo neuveriteľne úžasné.

Ak by ste mali nejakú z týchto kníh skúsiť, tak je to jednoznačne Modrá katedrála. Jednoduchý príbeh o chlapovi, ktorý po svojich hriechoch chce začať odznova v rodisku, ale jeho psychické rozpoloženie je prepojené s Modrou katedrálou...

"Popukaná olejová farba ligotala sa a roztriasla na stenu hnedú hmlu. V jednej chvíli sa celkom tak zazdalo, že všetky sviece nad oltárom sa zažali samy od seba a že šľahá z nich belasý plamienok ako rozvíjajúci sa kvet. Odrazu však prišiel oblak. Bol široký a hustý, vtiahol sa celý do okna, ktoré malo predtým farbu mladých hrachových strúčikov. Sklá vtedy stmaveli a v katedrále sa rozľahlo modré šero. Igorovi skočil do rukáva kúsok zimy a rozbehol sa mu po tele ako vlna vody. Svetelné škvrny zmizli a bublinky tieňov sa rozšírili ohromnou rýchlosťou a všetko zaplavili. Z lomených okien pozerali na Igora poctivé gotické obličaje a mlčali práve tak, akoby na niečo čakali. Títo svätí boli celí žltí, mali vysoké čelá a trochu šikmé oči, uprostred ktorých sa im v modrom skveli krúžky, podobné prsteňom.“

Aké knihy vás z povinného čítania príjemne prekvapili?
Dajte na seba pozor, čítajte a skúšajte veci, na ktoré ste doteraz nemali čas! :)