Keď už všetci riešia buď tie maturity, štátnice,  a ja neviem čo všetko ešte, mne jediné, čo zostávalo po celý ten čas bolo premýšľať nad nesmrteľnosťou chrústa. A ja sa teraz chytám za hlavu, pretože to čo vám idem práve napísať nepatrí medzi normálne uvažovanie.

Teraz vážne v koľkých knihách je spomenuté, že daná osoba vyšla z kúpeľne po ehm nejakej potrebe/činnosti? Teraz to nechcem mať tam rozpísané, to zas nie, ale nejaká zmienka o tom, že aj tá knižná postava má nejakú potrebu by miestami nebola od veci, aj keď je to nepotrebná informácia, ale viem, že aj oni sú potom ľudia.
A keď niekde vidím, že sa to v knihe nachádza, tak vždy som taká nadšená, čo je miestami choré, ale potom môžem s hrdosťou vyhlásiť, že tá postava je človek, ktorý chodí cikať!



Toto mi nešlo nikdy do hlavy. Princezné a hlavne v Disney v rozprávkach sú štíhle, nádherné a vždy niečím výnimočné. Útly pás, o niečo širšie boky, skvelý dekolt a mega úžasné dlhé nohy, ktoré by tromfli aj Taylor Swift! A že deťom nemáme štepovať ideály krásy, ktoré v budúcnosti nebudú vedieť plniť.  Kedy konečne bude stvorená princezná, ktorá nebude dokonalá a nádherná? A o ktorú nezakopne žiaden princ? Nikdy!

Ešteže v knihách sa nájdu tzv. škaredé káčatká o ktoré zakopne ten najúžasnejší chlapec na svete! Ako inak!  Aspoň niekedy sa to približuje viac k realite. Aj, keď rozprávky majú svoj účel....

Ale prečo toľko dokonalosti?
Neboli by oveľa viac realistickejšie keby neboli, tak prehnane nádherné?
Áno, áno ja viem! Je to rozprávka! 



Keď v knihe chlapec donesie dievčaťu kvety prevraciam očami.
Keď v knihe chlapec vyzná svoju nehynúcu lásku dievčaťu klišovitými vetami, tak zas prevraciam očami.
Prečo je to tak?
Jednoduchá odpoveď! V knihách otrepané,v bežnom živote netradičné.
Keby to mne niekto urobí, tak hádajte čo robím?
Roztopím sa ako čokoláda, ktorá je nad 100 stupňovým plameňom.
Keby mi niekto doniesol kvety, tak mám dve možnosti:
a) vyhodila by som ich von do koša alebo v tom horšom prípade von cez okno, pretože by som si myslela, že si zo mňa niekto robí srandu. A predsa zo mňa si srandu nik robiť nebude! 
b) museli by ste na mňa 5 minút hučať, pretože by som sa nevedela spamätať z toho šoku, ale nakoniec by som tie kvety aj tak vyhodila
Teda ak by som vedela od koho sú, ak by to bol tajný ctiteľ, tak by ste ma museli oživovať :D
A keby mi niekto vyznal lásku, s tými otrepanými vetami, tak by som sa rozplakala....



Privlastňovanie považujem za veľmi sexi! Opakujem! Veľmi! Sexi! V knihách to považujem za niečo žhavé a pre mňa nikdy neotrepané, hoci párkrát sa mi stalo, že som prevracala očami. V skutočnom živote, keď mi to povie hocijaký chlapec mám chuť ho ovaliť motykou a zakopať dva metre pod zem, pretože ja nie som vec! Opakujem! Nie som VEC! Nemôže si ma nik privlastniť a už vôbec nie sa tváriť, že ja som jeho! Grrrr! Nie, nie a ešte raz nie!
Hnevalo ma to a aj hnevať ma to bude! Dôvod? Neznámy a nemienim sa s tým zaoberať, do kým sa nenájde chlapec, od ktorého mi to vadiť nebude! :D

Ono mi to teraz príde tak vtipné :D Ani neviem, prečo....Tzv. cukrových chlapcov som nikdy nemala rada v knihách, ale v bežnom živote? Huf! By ste sa čudovali! :D
V bežnom živote, aj keď viac sa mi páčia tí zlí, predsa ktorému dievčaťu nie, mám menšiu slabosť nad roztomilosťou, ktorou niektorí chlapci disponujú, čo je smiešne, ale či je to osem ročné chlapčiatko, čo je ešte pochopiteľné, ale keď je to nejaký osemnásťročný dvojmetrový obor, ktorý má niečo v tvári alebo má nevinný pohľad, ktorý odzbrojí desiatky dievčenských sŕdc, tak sa nečudujte, že sa začervenám alebo, že mu venujem o pár sekúnd dlhší pohľad....A nedajbože, keď má jamky... Hotová pohroma!