Blíži sa koniec roka a ja už pomaly zostavujem rebríček tých najlepších kníh. Tohtoročné zhrnutie bude fakt stáť za to, už len z toho dôvodu, že začínam čítať žánre, ktorým som sa roky vyhýbala. Chválabohu, konečne sa moje ja uvedomilo a vzdalo sa klapiek, ktoré som roky nosila na očiach. A aj preto som sa rozhodla spísať pár tipov kníh, ktoré nie sú zo žánru YA. A keďže nepíšem na každú jednu knihu článok, to by som sa asi zbláznila, tak aspoň takouto formou by som vám rada posunula knihy, ktoré sa na blog nedostali. Navyše idú Vianoce, takže možno vás inšpirujem k nejakej tej kúpe, ktorá vám spríjemní sviatky, prípadne skúškové, ktoré sa začína. (Neklamte, ja viem, že prokrastinujete s knihou. Aj spolu so mnou.)

Paolo Giordano – Požierači neba
(Slovart)

Tara Westover – Vzdelaná
(Tatran)

Amor Towles – Džentlmen v Moskve
(Tatran)

Michel Houellebecq – Sérotonín
(Inaque)

Delphine de Vigan – Spojenia
(Odeon)

Veľmi ma mrzí, že u nás autorka nie je až tak propagovaná, pretože Delphine de Vigan dokáže na pár stranách zaujať  a vykresliť hneď niekoľko problémov. Realistická kniha, ktorá sa niekde naozaj môže odohrávať. A to je viac než znepokojivé. Bolesť, sebeckosť, závislosť dvanásťročného chlapca... Silný príbeh s koncom, ktorý vás dostane. Už len z toho dôvodu, že neviete ako sa to bude vyvíjať ďalej. Je to krátke, stručné, ale bolestivé čítanie. A presne toto je dôkaz, že nie vždy potrebujete sedemstostranovú knihu, na to aby ste predali nejakú tú myšlienku.

Radka Denemarková – Hodiny z olova
(Host)

He will be destruction of the crown and the ruination of the throne.

Power is much easier to acquire than it is to hold onto. Jude learned this lesson when she released her control over the wicked king, Cardan, in exchange for immeasurable power. Now as the exiled mortal Queen of Faerie, Jude is powerless and left reeling from Cardan’s betrayal. She bides her time determined to reclaim everything he took from her. Opportunity arrives in the form of her deceptive twin sister, Taryn, whose mortal life is in peril.

Jude must risk venturing back into the treacherous Faerie Court, and confront her lingering feelings for Cardan, if she wishes to save her sister. But Elfhame is not as she left it. War is brewing. As Jude slips deep within enemy lines she becomes ensnared in the conflict’s bloody politics.

And, when a dormant yet powerful curse is unleashed, panic spreads throughout the land, forcing her to choose between her ambition and her humanity…

Krutý princ a Podlý kráľ už majú svoje miesto v slovenských kníhkupectvách a tešia sa celkom veľkej obľube. Aj keď priznávam, že z mojej strany ide skôr o guilty pleasure než o obľúbenú trilógiu. A tretí záverečný diel mi to len potvrdil. The Queen of Nothing je len slabí odvar toho, čo mohlo vzniknúť.

Kým Krutý princ bol zaujímavým prvým dielom, Podlý kráľ bolo celkom slušné pokračovanie, ktoré sa rýchlo čítalo, aj napriek pár hluchým miestam, ale finálna časť úplne netromfla predchádzajúce dve časti. The Queen of Nothing sa nesie v podobnom duchu ako predchádzajúce dve časti, s podobnými chybami, ktoré uberajú knihe na jej kvalite. Máme tu svet, ktorý ešte stále poriadne nepoznáme, hoci je nám už dobre známy z predošlých častí, ale stále je tam čo nové objavovať. Ale žiaľ, autorka ten svoj načrtnutý priestor vôbec nevyužije a rieši tam nové problémy, ktoré tak trochu zatieňujú staré rozohraté intrigy. Síce to nepôsobí rušivo, dokonca zaujímavo obohacujú dej, ale zároveň sú v mojich očiach veľkým problémom. Už len z dôvodu, že určité udalosti dostávame z tzv. druhej ruky.

Po šokujúcom, pre niekoho drastickom, konci Podlého kráľa som čakala oveľa väčšiu túžbu od Jude pomstiť sa. Predsa celý vzťah Cardana a Jude bol postavený na vzájomnom nenávidení a na trpení spoločnosti toho druhého. Dokonca sú tu čitatelia, ktorí vyhlasujú, že sa to vzťahom ani nedá nazvať. Na jednej strane súhlasím, ale na druhej strane ich vzťah označujem postupom času za obchodný. Ale hľadať v ňom zo začiatku romantické ladenie.... tak to vôbec. Autorka nastavila už zo začiatku ich latku nevraživosti na celkom vysokú úroveň. A to ako málo spoločných scén Jude s Cardanom mali, aj keď intenzívnych, ale bolo ich málo, tak vôbec mi to neprišlo vierohodné. To ako sa ich vzťah pomaly riešil v predchádzajúcich častiach, tak tu to nabralo celkom rýchle obrátky. Nevravím, že ma to neteší, to nie. Ale autorka celkom ich prerod v mojich očiach nezvládla. A vývin postáv....

Už v predchádzajúcej časti sme si mohli všimnúť, že postavy sa začínajú vyvíjať určitým smerom. Lenže celý ten proces vývinu bolo akoby lusknutím prsta. Zlomové body, ktoré zapríčinili zmeny boli úplne vynechané, len okrajovo spomenuté. Iní autori by z toho vyťažili maximum, ale tu autorka sa snažila to celé obísť a venovať sa iným udalostiam, ktoré síce boli zaujímavé a pre príbeh podstatné, ale mám pocit, že to čo mohlo knihu posunúť vyššie úplne vynechala. Postavy síce dospievajú, učia sa na svojich chybách, ale aj tak ich miestami nedokážem vnímať ako dospelé jedince. Cardanova premena už aspoň v dvojke bola načrtnutá, pričom ale Taryn... Nechcem byť zlá, ale to som vôbec nepochopila. Zo sestry zradkyne sa zrazu stala svätica? A potom síce, aj tak človek zistí, že je to rovnaký egoista, ale pointa toho celého mi celkom uniká.

Na druhej strane, aby som len nekritizovala dej je dynamický a to od začiatku. Na každej jednej strane sa niečo deje. Intrigy sú rozohrané už od prvej časti a v tejto časti to vrcholí celkom slušným spôsobom. Aj keď miestami je to vážne obohrané klišé a dokonca pri jednej scéne som sa zasmiala. Hoci som sa zjavne nemala. Ale bolo to perfektné. Niečo, čo by som nečakala, že autorka to naozaj spraví, aj keď to bolo predvídateľné, ak čítate s porozumením. Autorka sa celkom slušne popasovala aj s tou teatrálnou scénou. Okrem toho Jude je taká impulzívna, že skáče z jednej udalosti do druhej, a to dievča má miestami viac šťastia ako rozumu. A verte, že pri takej postave sa človek nikdy nenudí. Okrem toho pekne tu vidieť súdržnosť sestier, významnú rolu tu hrá aj priateľstvo. Je to skrátka zmes rôznorodých vzťahov.

Do osudu několika rodin odlišných generací z evropských zemí i sociálních vrstev zasáhne tatáž rozhodující věta. Český podnikatel, jeho manželka a dospívající dcera, ruský diplomat, francouzský literát, studentka kaligrafie, kuchař a řada dalších hrdinů. A jejich rodinná traumata, krize středního věku, vyhoření nebo puberta. Poutníci a cestovatelé, kteří odjeli do Číny, aby si uklidili ve svém životě, ale jejich svět se dál rozpadá. Něco nenávratně ztrácejí a sami nejsou s to to pochopit. Hledají pevný bod v minulém životě, ale nevědí, na co si vzpomenout.
A tak jako v jejich soukromých příbězích dochází k dramatickému zlomu, něco podstatného se láme a mění v osudech nás všech. Starý svět Evropy končí a nikdo netuší, co začíná. A tak jako každá z postav románu zažije mezní situaci jako existenciální a osobní zkušenost, prožíváme „hodinu z olova“ také všichni společně. Lidé se stahují do sebe a začíná éra rezignované apatie, demoralizace, éra šedivé totalitně konzumní každodennosti. Ale stále ještě existuje čin. Jenom je důležité sledovat znamení.

Cenu Magnesia Litera získala Radka Denemarková, ktorá je určite pre mnohých milovníkov kníh dobre známa. Pre mňa to bola jedna z mála autoriek, ku ktorým som sa nevedela dlho dopracovať. Jej knihy už dlhšiu dobu registrujem, ale aj napriek tomu dostať sa k nim bol vždy o niečo väčší problém. A keby nezačnem chodiť opäť do knižnice, tak k Hodinám z olova sa tak skoro nedostanem. Netajím sa tým, že súčasná česká ženská próza sa mi páči oveľa viac ako tá naša slovenská. Na to mám jednoduché vysvetlenie: témy. U nás dominuje romantika. Ale ak chcete niečo náročnejšie? Niečo čo má aspoň ako takú výpovednú hodnotu? Tak na našom slovenskom knižnom trhu, takú knihu nájdete naozaj veľmi ťažko. Ja som teda na nič podobné nenarazila. Zatiaľ. Ak máte tip, budem zaň rada.

Komunizmus, kapitalizmus, emancipácia žien, mužské a ženské práva, generačné rozdiely, kultúrne rozdiely, stret čínskej a českej kultúry, literatúra, zneužívanie, rodinné problémy, atď. Hodiny z olova ponúkajú toho viac než dosť a to som len vymenovala zlomok. Ale aj napriek tomu nie je to chaos. Každá jedna téma má svoje miesto a preberá sa vhodnú chvíľu a len niekedy sa navzájom prekrýva viac tém. Síce miestami nadväzujú na seba, ale zároveň fungujú aj samostatne.

Na Hodinách z olova je ešte zaujímavé, že autorka svoje postavy nepomenovala konkrétne, okrem dvoch postáv, ktoré sú pre príbeh síce dôležité, ale vyskytujú sa v príbehu celkovo menej ako zvyšok postáv. Označenie postáv vychádza buď z ich povolania alebo z vlastností. Spisovateľka, Mimoň, Programátor, Čínska dívka a iní sú len sprievod, ktorý vám poukazuje ako sa európske hodnoty na pozadí čínskej diktatúry rozpadajú. Autorka kritizuje Čínu, Európu, Čechov, Číňanov, ale zároveň vyzdvihuje aj ich kvality. Samozrejme, kritizuje toho oveľa viac. Do popredia sa dostáva negatívna skúsenosť autorky, ktorá je mimochodom z Číny vykázaná. A to dodáva tejto knihe ešte väčšiu váhu. Autorka aj napriek tomu s určitými témami pracuje citlivo, aj keď posúva negatívny názor, tak to je podané nenásilnou formou. Nepresviedča, ale informuje, poukazuje a je na vás, či budete jej slovám veriť alebo nie.

Denemarková si v mojich očiach právom zaslúži cenu Magnesia Litera. Nič podobné som nikdy nečítala a pochybujem, že vôbec niekedy budem. Je to iné, dobré, šokujúce. Neskutočná kniha, ktorá je podaná úžasnou, aj keď náročnou formou. Verím, že keby je to podané inak, tak to nemá na človeka taký silný dopad. Pre mňa je to jedna z mála kníh, ktoré ma dostali a spôsobili mi na každej jednej strane pocit bezmocnosti. Či už svojou surovosťou alebo autentickosťou, tak doslova mi miestami vyrazila dych. Už dávno som nebola unesená z knihy, ktorá je kvalitná zo všetkých strán a hlavne nie je plytká. Ak by som vám mala odporučiť nejaké knihy, ktoré ma tento rok uchvátili, tak jedna z kníh by bola určite táto.

Brandon Sanderson vo svete literatúry nie je žiaden nováčik a veľa ľudí jeho knihy chváli na všetky strany. Ja som sa mu dlhú dobu vyhýbala, pretože som si myslela, že jeho tvorba je určená primárne chlapcom. Síce neviem, prečo som si to myslela, ale je to klamstvo. Sanderson dokáže ulahodiť nielen mužskému oku, ale aj tomu ženskému. Dnes by som sa chcela, tak trochu venovať práve jeho prvotine Elantris, ktorá si ma získala od prvej strany.

Dej a postavy

Veľkým plusom sú postavy, ktoré okrem toho, že neboli ploché, čo je vždy výhra, tak sú veľmi silnou stránkou knihy. Každá jedna z nich mala svoj pohľad na príbeh a zameriavali sa na rôzne veci, ktoré so sebou nie vždy súviseli, ale boli pre príbeh podstatné. Sledujeme tri hlavné postavy v podobe princa, princeznej a kňaza, pričom všetci traja majú rozohrané vlastné bitky, a to nielen o prežitie, ale aj politického a náboženského zamerania.
Raoden je považovaný za mŕtveho nám prináša pohľad z bájneho mesta Elantris. Je to presne ten typ postavy, ktorý aj keď sa ocitá v nepriaznivých podmienkach, tak sa z nich snaží vyťažiť len to najlepšie. Je to rodený vodca, ktorý sa ale nepovyšuje nad ostatnými a snaží sa pomocou svojich nazbieraných vedomostí a skúseností  dať veci do poriadku (alebo aspoň do schopného stavu), pričom zisťuje, že mesto skrýva oveľa viac tajomstiev než si doteraz mysleli. Druhá dejová linka sa týka princeznej Sarene, ktorá bojuje proti menším politickým intrigám, zároveň sa snaží presadiť vo svete mužov, čo vôbec nie je jednoduché, keďže jej slovo nik neberie vážne. Okrem toho sa nachádza v cudzom kráľovstve svojho mŕtveho snúbenca, a to jej situáciu ešte viac komplikuje. Veľmi veľkou výhodou je, že Sarene politické hry nie sú úplne neznáme, dokáže rozohrať zaujímavú hru, keďže premýšľa dopredu nad krokmi, ktoré spraví. Je to presne ten typ ženskej hrdinky, o ktorých rada čítam. Pôvabnosť, elegancia, ale aj strategické myslenie nie sú jediné jej silné stránky. A to, že používa rozum a nehrá sa na princeznú, ktorú treba zachraňovať je len ďalšie plus.
Posledná tretia dejová linka sa týka vysokopostaveného kňaza Hrathena, ktorý je na jednoduchej misii, ktorá sa mu, ale postupne vymyká spod kontroly a všetky jeho zlé vlastnosti sa dostávajú na povrch. V mene viery je schopný spáchať hnusné činy, lenže jeho vlastná zaslepenosť ho postupne dobieha. Otázne je čo sa stane, keď sa tieto tri postavy s rôznymi záujmami stretnú.

Svet a mágia

Jedno kráľovstvo a mesto Elantris, v ktorom vládnu tak trochu iné pravidlá. Ja osobne mám rada komplikované svety, ktoré majú svoju históriu, mýty, bohov a podobne. Elantris ako kniha, ale aj mesto, mali svoje čaro. Aj keď nepatrí medzi tie komplikované knihy/svety, od ktorých si niekedy musíte dať pauzu. Napriek tomu ma to dostalo do kolien. Sanderson dokáže vierohodne opísať prostredie, nezabúda na detaily, ktoré to všetko ešte viac umocňujú. A okrem toho dbá aj na rôzne národnosti, kultúry a jazyky, čo ešte viac pôsobí reálne. Nie je to len vyumelkované mesto, ktoré sa v poslednej dobe v knihách objavuje čo raz viac.
Čo sa týka mágie, tak to je už trošku iný oriešok. Osobne som sa s tým ešte nikde nestretla, ale patrí medzi tie originálne prevedenia, a už aj medzi moje obľúbené. Celý systém mágie je vystavaný na symboloch, ktoré sa kreslia napríklad do vzduchu a potom ste schopní ovládať všetko okolo seba. Každý jeden symbol má svoj osobitý význam a aj jeho prevedenie sa môže odlišovať od ostatných symbolov. V mojom vydaní boli napríklad aj náčrty symbolov, ale skôr to bolo na spestrenie knihy. Nemusíte sa báť mágie, ktorá sa zdá byť náročná. Vysvetlená je jednoducho a spolu s postavami zistíte o nej stále viac.

Na dobré sa čaká

Elantris má vyše šesťsto strán a tri postavy, pri ktorých sa neviete dočkať, kedy sa stretnú. A že si na to počkáte pár strán je samozrejmosť, ale čím viac sa načakáte tým viac si záverečné strany užijete. Bavilo ma čítať, ako pomaly sa odhaľujú určité skutočnosti. Z každého pohľadu zistíte niečo iné a nedostanete dvakrát rovnakú podanú informáciu.

Hoci zo začiatku to nevyzerá veľmi sľubne, čo sa týka postáv a ich stretnutia, keďže dej sa venuje viacerým problémom, tak niektoré udalosti sú potlačené do úzadia. Na jednej strane je to frustrujúce, na druhej zas vás to nútiť čítať ďalej. To isté sa týka aj romantickej linky, ktorá je prirodzená, nie je zbytočne presladená a v mojich očiach je úplne úžasná. Je to celé uveriteľné, už len z toho dôvodu, že postavy (áno, zas sme pri nich) sa správajú naozaj reálne a nie sú to len bábky na špagátiku. Takže  ich správanie je opodstatnené, a vy tie dôvody viete, a keď nie, tak aspoň ich tušíte.

Dôvod, prečo som začala so Sandersonovou prvotinou je viac než jednoduchý. Mala som plán čítať jeho knihy podľa toho ako ich postupne vydával. Už len z toho dôvodu, aby som ich neporovnávala s novšími knihami a nebola sklamaná. Aj tak sa mi to nakoniec nepodarilo, ale neľutujem. Aktuálne čakám na Mistborn box a nemusím vám pripomínať, že mám veľmi vysoké očakávania. Nehovoriac o tom, že sa hrám s myšlienkou začať čítať The way of kings.

Čo vy a Sandersonova tvorba? Už ste od neho niečo čítali?

Vraví sa, že srdce je najnezištnejším a najvernejším orgánom v ľudskom tele. Srdce je zdrojom života. Srdcom vidíme najvzácnejšie veci. Vďaka srdcu dokážeme cítiť a milovať. Lenže čo ak je srdce choré, zlomené či vážne poškodené? Bývalý špičkový kardiochirurg Jonathan Reese Mitchell vie o srdci všetko. Volali ho lekár so zázračnými rukami. Zachránil životy stovkám pacientov, no svoju vlastnú manželku Emmu, lásku z detstva, uzdraviť nedokázal. Po jej smrti sa utiahne na breh jazera Burton, kde sa v anonymite márne snaží vyrovnať s tragédiou a čeliť pocitom viny. Zaprisahá sa, že už nikdy nevezme do rúk skalpel, a tak sa so svojím nevidiacim švagrom Charliem začne živiť renováciou starých pretekárskych lodí.

Keď svrčky plačú patrí k tým knihám, ktorým sa radšej vyhýbam a keď už po nich siaham musím mať na ne chuť.
A takú menšiu potrebu sa citovo zničiť. Ale že by som to ľutovala? Nie. Ide o jednoduchý, ale nádherný príbeh, ktorý ma síce citovo zničil, ale taktiež mi aj niečo predal. Nehovoriac o tom, že to bola príjemná zmena oproti knihám, ktoré mám rozčítané.

Charles Martin vytvoril naozaj jednoduchý, ale o to viac pre mňa netradičný príbeh: o láske a o srdci. Hlavný hrdina Reese bojuje so svojimi výčitkami, prežíva každý jeden deň, ale nejde o plnohodnotný život. Je príliš poznačený minulosťou a začať od znova nedokáže. Výčitky sú oveľa väčšie a pocit viny ho ťaží zo dňa na deň. Tajnostkársky Reese, ale napriek svojej uzavretosti do svojho života chtiac-nechtiac vpustí malé dievčatko, ktoré čaká na zázrak. A či sa ho malá Annie dočká? Nuž, veľa sĺz som vyronila, kým som to zistila.

Vzťah, ktorý vzniká medzi Annie a Reesem je založený nielen na vzájomných sympatiách, ale dá sa povedať, že Reese sa nevie od malého dievčatka držať ďalej. Čas, ktorý malej Annie venuje ho zároveň aj ubíja. A hoci sa jej snaží pomáhať dobre vie, že jediným spôsobom akým jej môže pomôcť je prekonať svoju minulosť. Okrem toho Annie je naozaj rozkošné dievčatko, o ktoré sa stará jej sympatická teta.

Na internete môžete nájsť názory, v ktorých sa spomína, že kniha je psychologický román. S tým to názorom nesúhlasím. Je to skôr príbeh, v ktorom sa hrdina musí naučiť prijať svoj osud a zvládnuť sa postaviť opäť na nohy. Nie vždy všetko končí smrťou milovanej osoby. A Reesemu to trvá, kým to pochopí.
Reeseho spomienky nám odhaľujú jeho bolestivú minulosť, ktoré sú poprepletané aj so svetlými spomienkami. Často sa vraciame do minulosti, až do toho osudného dňa, ktorý Reeseho život zmenil. Presne v tej chvíli si človek uvedomí na čo všetko tá osudná noc mala dopad. A nie, vôbec to nebolo bezbolestné čítanie. Autor si dáva záležať rovnako na opisoch pocitov hlavnej postavy ako aj na opisy prírody, vecí a udalostí. Vzniká tým zaujímavá zmes, ktorá niekedy hraničí aj s melanchóliou. Môže sa zdať, že kniha je v depresívna, ale vedľajšie postavy vnášajú do deja humor a vtipné situácie.

Tí, ktorí nie ste fanúšikmi opisov, tak vás dopredu varujem, že s knihou budete mať problémy. Autor si dáva na nich veľmi záležať. Práve opisy tvoria značnú časť knihy, našťastie, pre mňa ako pre milovníka som podľahla autorovmu štýlu. Aj keď máte pocit, že sa deje veľa vecí, tak v skutočnosti po celý čas stojíte na mŕtvom bode. Pretože, kým hlavný hrdina sa nepohne vpred, tak nie je možné aby sme sa dostatočne posunuli v deji. Môžete mať pocit, že sa po celý čas točíte v začarovanom kruhu beznádeji. Samozrejme, môže vám Reese liezť na nervy, pretože kým on sa rozhoduje, niekto iný bojuje o život. Nie je to fér a na to kniha takmer stále poukazuje. Sú tam momenty, keď naozaj ide čisto len o rozhodnutia druhých a presne tie rozhodnutia sú nie raz bez následkov.

Ako píšem na začiatku, je to jednoduchý, tak trochu melancholický príbeh, ktorý vás vezme na menšiu prehliadku do ľudského srdca, ale aj duše. Niekedy sú ľudia ochotní obetovať toho viac než si iní myslia. Je to bolestné, ale zároveň plné nádeje. Autor poukazuje aj na dobrotu a  ľudskosť, čo je naozaj menšie osvieženie oproti iným knihám.

V knihe sa často spomína lekárska terminológia. Žiaľ, neviem vám povedať či bola použitá správne a už vôbec nie či naozaj transplantácia prebieha, tak ako nám to autor opisuje. Na sliedenie po internete, žiaľ, nemám dostatok času. Ale verím, že si aj napriek tomu príbeh do istej miery užijete, aj keď ide miestami o smutnú zhodu náhod.

Zdroj: pinterest

September bol naozaj vydarený mesiac. A to nielen, čo sa týka kníh, ale celkovo som si ho náramne užila. Okrem toho som znova objavila čaro knižníc, takže moja peňaženka si tiež ako tak oddýchne. Síce určite nie na dlhú dobu, ale zatiaľ sa celkom dobre držím. Som zvedavá dokedy ;)  Mohli ste si všimnúť, že knihy ako Becoming a HP 5 som, žiaľ, vyradila zo svojho zoznamu. Skrátka nemám na nich chuť a nasilu sa do toho tlačiť... Však to poznáte. Pre zmenu som, ale stihla viacero nových kníh rozčítať a päť kníh prečítať. Zas je to zmes, ale tento raz prevláda fantasy. Nie je toho ani veľa a ani málo, ale tak akurát. Síce október bude rozhodne slabší, to vám už teraz prezradím. Žiaľ, povinnosti nepustia, takže niečo musí ísť bokom...

Lolita, kontroverzné literárne dielo, ktoré sa aj napriek svojej téme zaraďuje medzi klasickú literatúru, ktorú buď nenávidíte alebo milujete. Nebude prekvapením, keď spomeniem, že Lolita si v minulosti vyslúžila prívlastky ako chorá, zvrátená alebo bola priamo označovaná za pornografiu.
V súčasnosti Lolitu môžete nájsť aj v rôznych TOP listoch kníh, ktoré by ste mali aspoň raz za život prečítať. A to aj napriek tomu, že je to príbeh o vzťahu medzi starším mužom a mladým dievčaťom, ktoré je na začiatku puberty.

Už pár dní sa hrám s myšlienkou napísať článok o toxických vzťahoch v knihách. Prečo mladým ľuďom prídu atraktívne? Prečo ich autori zbytočne romantizujú? To sú dve najčastejšie otázky, na ktoré ale nepoznám odpoveď.

Laini Taylor u nás nie je úplne neznáma. Pred pár rokmi u nás v preklade vyšli prvé dve časti trilógie Dcéra dymu a kostí. Žiaľ, tretej časti sme sa na Slovensku nedočkali. Podľa môjho názoru, práve v záverečnej časti autorka ukázala ako sa dokáže pohrať nielen so svetom, ale aj s postavami. Aj napriek tomu, že u nás Laini Taylor v minulosti nemala taký úspech, tak sme sa dočkali jej novej knihy Zasnený Neznámy.

Uprostred púšte leží mesto, kde sa ľudia boja strašnejších vecí, ako je smrť. Kedysi z neho prúdili karavány naložené bohatstvom do celého známeho sveta. Pred dvesto rokmi sa jeho brány náhle zavreli a nikto netuší prečo. A čo je horšie, v jedno zimné popoludnie celý svet zabudol jeho pravé meno. A tak ho všetci volajú Nárek. Lazlo Neznámy sníva o záhade strateného mesta. Ostatní sa mu posmievajú, že žije s hlavou v oblakoch.
Keď sa však legendárni bojovníci zo zabudnutého mesta zjavia pred bránami, Lazlov sen sa razom môže zmeniť v skutočnosť. Lenže prečo by si mali bojovníci vybrať práve jeho, aby zbavil ich mesto poslednej poškvrny? Veď je len sirota a pomocný knihovník. Lenže Lazlo strávil celý život zhromažďovaním všetkého, čo bolo kedy napísané o Náreku. Pozná príbehy, na ktoré sa dávno zabudlo, pozná minulosť, ktorá sa im vyparila a nebojí sa kráčať v ústrety budúcnosti, ktorej sa všetci obávajú.
Nárek ťaží hlboká rana, ktorú v ľuďoch zanechali ich bohovia. A tí, ktorých všetci považujú za mŕtvych, ich po nociach mátajú, lebo zajtrajšky so sebou prinášajú len skazu.

Pri autorkiných knihách som si už zvykla na netradičné postavy, ktoré sa vymykajú bežnému vzhľadu. V jej predchádzajúcej trilógii sme mali hlavnú hrdinku s modrými vlasmi teraz tu máme bohov s modrou pokožkou. Naša hlavná postava Lazlo je zasnený rojko, ktorý je zo začiatku bezvýrazný. Ale niekedy presne tento typ postavy je ten pravý pre netradičný, ale jednoduchý príbeh. Lazlo nie je ten typický vyvolený, ale zaujímajú ho knihy a príbehy, hlavne tie o Náreku. A hoci si to neuvedomuje jeho štúdia o Nevídanom meste sú dôležitejšie než sa na prvý pohľad zdá. Okrem toho je to skromný hrdina, ktorý nechce slávu ani moc. A predsa je na ňom niečo iné, zaujímavé...

Baví ma keď vedľajšie postavy nie sú len na ozdobu a naozaj v príbehu majú svoje miesto a úlohu, ktorú musia splniť. Hoci to zo začiatku tak nevyzerá, tak postupne zisťujete, že určité postavy a ich povahy sú prispôsobené príbehu. Síce možno sa nevyvíjajú, a aj keď tak iba v určitých činnostiach vidieť nejaký ten pokrok, ale aj napriek tomu autorka ich skôr či neskôr využije. Za pochodu spoznávate postavy a ich príbehy, ale tie najzaujímavejšie sú stále pod rúškom tajomna. Nemyslite si, že autorka vám dovolí hneď všetko odhaliť. Ani čítanie medzi riadkami vám nezaručí úspech k vyriešeniu záhady. Lazlo a aj Nárek sú samostatné dve záhady a ich osud nie je úplne v ich rukách. Miestami si poviete, že viete ako sa to skončí. Predvídateľnosť deja, vďaka rôznym pohľadom je o niečo viac badateľnejšia, ale aj napriek tomu vás určité veci dokážu šokovať a prekvapiť.

Prvá polovica knihy je pomalá, výživnejšia na opisy a myšlienky - milovníci ako ja budú nadšení. Druhá polovica je o niečo akčnejšia, ale autorka drží svoj rytmus. Pri posledných sto stranách sa reálne začína tvarovať to na čo si takmer celú knihu chystala priestor. Vo finálnej verzii je to skvelé. Udalosti do seba zapadajú, všetko sa navzájom ovplyvňuje a každý jeden krok si odnesú obidve strany, nielen Nevídané mesto. A Laini Taylor má ku koncu skvelý tromf v rukách, ktorý poriadne zamotá dej druhej časti (ktorá má vyjsť na jar 2020!)

Autorka je jedna z tých, ktorá sa nebojí experimentovať s jazykom. Očaria vás jednoduché, zložité vety, ale to čo vás dostane do kolien budú myšlienky, ktoré autorka nenásilne vsúva do deja. Pri knihách Laini Taylor nie sú slová len obyčajnými slovami, pri nej mám pocit, že naozaj tomu čo píše rozumie. Do svojich príbehov vnáša lyrickosť, jemnosť a pôvab. A je úplne jedno akú scénu opisuje. Nesnaží sa vás očariť hneď. Využíva svoje slová na to, aby vás pomaly a jemne vtiahla do deja. Až postupne tomu prepadnete. Dáva si načas a nenáhli sa. Ktokoľvek iný by mohol tento príbeh vymyslieť, keďže ide o jednoduchý príbeh, ale nik by tomu nedal takú formu a ducha ako Laini Taylor. Jej fantázia a to ako ju dokáže vniesť na papier je doslova miestami dychberúce.

Zasnený Neznámy očarí hlavne tých, ktorí majú radi tajomno, mágiu a príbehy. Ako som spomínala je to obyčajný príbeh, ale jeho čaro vás bude sprevádzať ešte dlho. Zaujímavý svet, záhady, modré bytosti a obyčajný knihovník je len zlomok. Črtá sa v pozadí aj morálna otázka, kto je v skutočnosti ten dobrý a kto zlý. Nie je to len čiernobiele prevedenie. Minulosť Náreku je až príliš temná a nenávisť obyvateľov je až príliš hlboko zakorenená, aby mohli začať od začiatku. Ako to dopadne v pokračovaní s poetickým názvom Múza nočných môr si ani nedokážem predstaviť. A o to viac sa teším.

Po kliknutí si knihu môžeš kúpiť :)

Kto by to bol povedal, že leto sa tak rýchlo blíži ku koncu. Niežeby som ešte nemala prázdniny, ako vysokoškolák začínam neskôr, ale neviem sa dočkať, kedy sa zbavím hnusných prebdených letných nocí. Ešte predtým než vám tu rozpíšem augustové čítanie, tak sa pochválim, že moje letné TBR sa celkom skresalo a síce z tej kopy určite budem prenášať aj do budúcoročného letného TBR, ale aspoň som sa konečne zbavila bichiel v poličke, ktoré na mňa čakali niekoľko mesiacov. Smutný pohľad kníh, ktoré zapadajú prachom už niekoľko rokov.

Tara Westoverová sa prvý raz ocitla v triede ako sedemnásťročná. Narodila sa v rodine survivalistov, ktorí žili v horách amerického Idaha. Tam sa pripravovala na koniec sveta tak, že zavárala do zásoby broskyne a spávala s „plnou poľnou“. V lete s mamou, babicou a liečiteľkou, varila bylinné odvary a v zime triedila kovový šrot na otcovom šrotovisku. Jej otec nedôveroval zdravotníctvu, preto s Tarou nikdy nenavštívili lekára. Rezné rany, otrasy mozgu, dokonca aj popáleniny po výbuchu liečili doma pomocou byliniek. Rodina bola natoľko izolovaná od bežného života, že nikto neriešil, či sa deťom dostáva vzdelanie. A nikto nezasiahol, keď sa starší brat začal správať násilnícky. Ďalší z Tariných bratov sa dostal na vysokú školu a priniesol jej novinky z ďalekého sveta. Vtedy sa rozhodla vyskúšať nový život. Vďaka samoštúdiu sa jej podarilo zvládnuť matematiku, gramatiku a vedecké predmety na takej úrovni, že spravila test ACT a prijali ju na Brigham Young University. Tam študovala psychológiu, politické vedy, filozofiu a históriu a prvý raz počula o závažných svetových udalostiach ako holokaust a hnutie za občianske práva. Túžba po vzdelaní ju zmenila, prebrázdila kvôli nej oceány, precestovala kontinenty, doviedla ju na Harvard a Cambridgeskú univerzitu. Až potom si začala klásť otázku, či nezašla priďaleko, či ešte nájde cestu domov. Príbeh rozpráva o hľadaní vlastného ja. Je to príbeh o neoblomnej rodinnej lojalite a o smútku, ktorý sprevádza pretrhnutie najužších väzieb. Príbeh Tary Westoverovej o dospievaní sa vyznačuje prenikavým postrehom veľkých spisovateľov a zdôrazňuje význam a prínos skutočného vzdelania – schopnosť vidieť život novými očami a ochotu meniť ho.

Vzdelaná možno nie je ten najlepší literárny debut, aký kedy prečítate, ale rozhodne vás nenechá bez emócií. Príbeh Tary Westover je sprevádzaný tými najhoršími pocitmi a situáciami, aké len človek môže zažiť. Od osamelosti cez manipuláciu k vytúženej slobode, ktorej však cena je oveľa vyššia než sa na prvý pohľad zdá.

Ako malé deti si svojich rodičov idealizujeme. Sú to naši hrdinovia, tí ktorí nás zahŕňajú láskou a podporou. Ani Tara nebola výnimkou, slová svojich rodičov považovala za sväté, všetko čo spravili v jej očiach bolo dokonalé. Až postupom času si uvedomila, že otcove názory nie sú úplne správne, jeho rozhodnutia nie raz ovplyvnili priamo jej život alebo životy ostatných členov rodiny. Nehovoriac o tom, o čo všetko vďaka rozhodnutiam svojho otca ako dieťa prišla.
A nielen ona.

Sledovať život izolovanej rodiny z pohľadu malého dievčaťa, ktoré nepozná nič iné ako slová svojho otca je priam absurdné. Nie raz som sa pozastavila nad nelogickými činmi. Westoverovci mali mnohokrát viac šťastia než rozumu. Situácie, ktoré Tara opisuje sú šialené, nebezpečné a často ani nebudete chcieť veriť, čím si rodina prešla a čo všetko prežila. A pri uvedomení, že sa to všetko skutočne stalo človeku behá mráz po chrbte. Rôzne nehody, ktoré sa stali z nepozornosti alebo z ľudskej hlúposti sa nachádzajú pomaly v každej tretej kapitole. Nielen rôzne popáleniny, rezné rany, ale aj dôsledky nedostatočnej lekárskej starostlivosti zanechali na Westoverovcoch jazvy.  Tara sa spätne vracia k týmto situáciám, ktoré zasiahli členov jej rodiny a zmenili ich. Opisuje ich očami naivného dieťaťa, ale zároveň prináša aj pohľad mladej zrelej ženy.

K najbolestnejším častiam knihy patrí autorkine utláčanie samej seba a postupné strácanie vlastnej identity. Svoje pocity uzatvára do seba a postupne začína veriť slovám svojho brata, ktorý s ňou manipuluje a vybíja si na nej zlosť. Hoci zo začiatku jej vzťah so Shawnom vyzerá idylicky postupne sa u neho objavujú sadistické sklony. Aj vďaka nemu Tara potláča svoju osobnosť a snaží sa zapadnúť do rodiny. A kým sa Tara snaží zapadnúť, jej starší brat Tyler, ktorý jej ukázal čaro klasickej hudby odíde na univerzitu. Zo siedmich súrodencov sa Tyler ako jediný vzoprel proti názorom svojho otca a odišiel. Tara ani netuší, že jej to nevedomky otvára nové možnosti. Hoci už ako mladšia raz mala šancu odísť, ale ako naivné dievča zaslepené otcovými názormi túto šancu nevyužila. Až po Tylerovom odchode si uvedomuje, že chce niečo viac než pracovať na šrotovisku.

A toto uvedomenie je zlomový bod, keď sa snaží vziať ako tak život do vlastných rúk. Nie je to ľahká situácia, keďže nemala ani základné vedomosti. Aj napriek všetkému sa jej to podarí, hoci nie je presvedčená svojimi vlastnými schopnosťami. Tara začína nový život, ktorý vôbec nie je jednoduchý. Roky v izolácii si pýta postupne svoju daň, a kým sa začlení do spoločnosti prejde veľa času. A tu si uvedomuje, že jej otec spravil veľa chýb. Nielen ako človek, ale aj ako otec, ktorý zlyhal. Je nahnevaná a frustrovaná. Je zaujímavé vidieť ako sa v Tare bijú dve osoby: stará a nová Tara, ktorá sa stále vyvíja.

Musím sa priznať, že sledovať Taru ako sa snaží dohnať všetko zameškané zo základných vedomostí je ďalšia tvrdá rana. A ďalšia rana prichádza, keď sa vracia počas prázdnin domov. Nie je nič horšie ako skrývaný výsmech Shawna, neúcta a neustále presviedčanie otca, aby sa vrátila domov, kam patrí. V takýchto chvíľach sa Tara opäť snaží zapadnúť, ale každým rokom je to náročnejšie. Ako mladá žena začína mať vlastné názory, ktoré sú od názorov jej otca na míle vzdialené. Nehovoriac o tom, že vidí svet úplne inými očami ako jej rodičia. Vedomosti, ktoré získala a ktoré ju formujú vytvárajú medzi ňou a jej otcom hlbokú priepasť. A keďže je jej otec hlava rodiny, ktorej sa prispôsobujú aj ostatní, tak Tara prichádza postupne aj o ostatných členov, ktorí sú pod jeho vplyvom. Presne vtedy si Tara uvedomuje, že ak sa nevráti na miesto, ktoré roky volala domov, tak o časť svojej rodiny na určitý čas príde. Na druhej strane však vie, že už nikdy nebude tá istá osoba akou bola pred rokmi. Sama autorka píše, že hoci niektorých ľudí milujete musíte ich nechať ísť.

Dej je síce opisovaný subjektívne, ale autorka nezveličuje, dokonca prechádza miestami do lyrického štýlu pri opisoch prírody. V určitých častiach sa pozastavuje nad udalosťami a spochybňuje svoje rozhodnutia, obviňuje sa za určité veci, ale podáva to spôsobom, ktorý vo vás nevyvolá silený pocit ľútosti. Skrátka tak to bolo, tak sa v tých chvíľach cítila a keby sa možno rozhodne inak, tak možno niektoré veci sa vyvinú iným smerom. Je bolestné sledovať ako sa obviňuje za veci, za ktoré nemohla. Ako obraňuje násilnícke správanie svojho brata a nahovára si že určité situácie si len zle vysvetlila. Snaží klamať samú seba, že všetko je jej vina. Najhoršie na tom je, že aj tomu určitý čas verí.

Svojimi spomienkami si nie je vždy istá a vtedy prichádzajú poznámky pod čiarou, ktoré podávajú aj iný pohľad na situáciu. Ale aj napriek tomu nič to nemení na vierohodnosti jej spomienok. Priznáva svoje chyby, zlyhania, ale zároveň zisťujete, že Tara je pokorné dievča, ktorej stačí len to čo potrebuje k životu. Nechce prepych a zbytočnosti. Stačí jej základ na život. A to je na nej sympatické. A hoci sa nikdy úplne nevymanila z nadvlády jej otca, určité veci skrátka človek nezmení, tak jej prijatie samej seba a prerod na vzdelanú dospelú ženu je jedna z najinšpiratívnejších častí, aké táto kniha ponúka. Kým v prvých dvoch častiach knihy sledujete Tarin život, ktorý je pod nadvládou fanatického otca, tak v tej tretej časti máte možnosť spoznať Taru taká aká je. Bez toho, aby sa za to hanbila. A je to osviežujúci pocit nielen pre ňu, ale aj pre čitateľa.

Vzdelaná ponúka silný životný príbeh ženy, ktorá aj vďaka nepriaznivým podmienkam získala titul PhD. z histórie. Jej minulosť je miestami šialená a fascinujúca zároveň. Nespravodlivosť budete pociťovať na každej jednej strane, budete nahnevaní, budete chcieť kričať, plakať a som si istá, že jej otca budete preklínať za jeho názory. Jedinou útechou možno pre vás  bude, že Tara a Tyler neboli jediní, ktorí opustili fanatických rodičov. Téma knihy je síce o vzdelávaní, ale zároveň je to aj o tom ako váš život ovplyvní niekto, kto je váš vzor, ale zároveň aj fanaticky veriaci človek, ktorý nedokáže rozoznať pomaly mýty a skutočný svet. Nie je to jednoduché čítanie, ktoré zhltnete za jedno odpoludnie, ale garantujem vám, že ešte dlho sa budete vyrovnávať s minulosťou Tary Westover.

Ak ste čítali knihu Vzdelaná, tak odporúčam si pozrieť rozhovory s autorkou, ktorá má príjemné a skromné vystupovanie. Aj napriek tomu všetkému nestratila zmysel pre humor a dokáže otvorene rozprávať o tom čo prežila.
A potom  všetkom pochopíte, prečo sa objavila v rebríčku 100 inšpiratívnych ľudí roku 2019.

Kliknutím si môžeš knihu kúpiť

Předlohou pro tento grafický román byla kniha reportážních pojednání Sex a lži – Intimní život v Maroku. Přinesla řadu portrétů především žen, které se autorce svěřily se svými intimními příběhy – vzniklo tak dílo vcelku věrně odrážející každodenní marockou realitu, což především evropským čtenářům umožňuje nahlédnout do problémů lidí, žijících v jiném kulturním prostředí, ale majících stejné přirozené potřeby. Protagonistky předkládaných příběhů pocházejí z různých sociálních vrstev, vesměs všechny se ale ocitly v soukolí tradice, víry a zároveň emancipace, všechny musejí více či méně podvádět, aby unikly permanentní hrozbě trestu rodinného, náboženského nebo policejního. Totéž platí ovšem i pro muže a ještě více pro homosexuály. Výchova i oficiální zákony jsou ve stálém rozporu s praktickým životem, všeobecná přetvářka připravuje půdu pro korupci, brutální zásahy do intimity a frustraci.

Maroko ako krajina sa síce označuje za vyspelú, ale ich zákony a tradície tvrdia niečo iné. Homosexualita kvôli zákonom akoby neexistuje, prípadne je trestaná (zákon 489), a ženské práva sú utláčané inými takmer až nezmyselnými zákonmi, ktoré sú zastaralé. Tradície a rodinné hodnoty, ktoré znevýhodňujú ženské pohlavie, majú väčšiu moc nad životom žien ako ony samé. Muži sa oháňajú s výrokmi z Koránu, ktoré ale v skutočnosti znamenajú niečo iné a zlý preklad môže spôsobiť zmenu celej pôvodnej myšlienky. A to je len zlomok, ktorý komiks ponúka. Leila Slimani s ilustrátorkou Laetitia Coryn poukazujú na to ako Marockú spoločnosť vnímajú nielen ženy, ale všeobecne aj mladšia a staršia generácia. Obidve tieto generácie vnímajú sexualitu a všetko čo s ňou súvisí až diametrálne odlišne.

Autorka prináša osobné príbehy žien, ktoré nám prerozprávajú tri fiktívne postavy, keďže ženy, ktorým tieto príbehy patria chceli ostať zo strachu v anonymite. Venuje sa tu zároveň aj témam ako je domáce násilie, dohodnuté manželstvá, spoznávanie vlastnej sexuality, črtajú sa tu tiež rôzne morálne otázky, ktoré sú v rozpore so zákonmi a niekedy aj s vierou. Je to feministická kniha, o tom nie sú žiadne pochyby. Ale tento komiks nie je myslený útočne, nemá nikoho uraziť alebo pohoršiť, len poukazuje na to aká je v Maroku situácia. Bez zbytočných prikrášlených vecí, bez pomyselných ružových okuliarov. Skrátka takto to funguje už roky a ľudia by zmenu privítali.
Je to iná kultúra, výchova, mentalita,... Nikto im vieru neberie, ale žiaden človek a ani zákon nemá odoberať základné ľudské práva.

Čo všetko vám ešte ponúkne tento komiks?

Výpovede žien, ktoré autorka  použila majú pár vecí spoločné. Všetky boli obeťami tradícií a náboženstva. Hoci ich viera je silná, vedia, že v skutočnosti nespravili nič zlé. A že práve ony sú obeťami, či už mužov, ktorí sa oháňali s prekladmi z Koránu alebo svojich rodín, ktoré ich nepodporili v čase, keď to najviac potrebovali. Často bojovali proti psychickým problémom a mnoho žien s nimi zápasí dodnes. Uvedomenie, že ony nie sú na vine, že sa stali len obeťami prichádza až časom. Niekedy až po rokoch. Spoločnosť ťažko prijíma nové zmeny, ale oveľa horšie sa správa k jedincovi, ktorý sa rozhodol žiť podľa iných pravidiel. O to horšie ak je to človek ženského pohlavia. Merítko na ženy a mužov sú všade rôzne, ale v Maroku ženský svet takmer vôbec neexistuje.

Žena si nemá právo vybrať, nemôže cítiť túžbu, jediná jej starosť je vydať sa. A musí byť panna. Marockí muži v tom to smere nemajú problém mať vzťahy a sexuálne s ženami žiť. Ale veľa z nich si odmieta takú ženu zobrať za manželku. A to z jedného jediného dôvodu: nie je čistá. Na jednej strane, kde je spravodlivosť? Na druhej strane, ako môžu byť, niektorí takí pokryteckí?
Znásilnená žena? Verejná mienka o nej klesne. Rodina ju môže obviniť z provokácie. Je síce obeť, ale podľa iných si za to určite môže sama. Byť marockou ženou je náročné, ale byť znásilnenou marockou ženou je omnoho horšie. Muž má právo na všetko, môže sa oháňať s rôznymi výrokmi, ale takýto muž svoju ľudskosť stratil už dávno.

Jedna z mojich obľúbených autoriek, čo sa týka žánru fantasy/dystópií, je Samantha Shannon. Jej fantázia podľa mňa nemá hraníc a Zber kostí je pre mňa jedným slovom geniálna. Takže keď ohlásila, že vydá novú knihu, ktorá bude ešte k tomu epic fantasy, tak som sa nevedela dočkať. Bookdepository som sledovala niekoľko mesiacov a doslova som číhala na cenu hardbacku, ktorý bol síce pekelne drahý, ale nutne som ho potrebovala. Mala to byť 830 stranová jazda, plná drakov, silných ženských postáv, intríg a ja som to mala milovať.

Posledných 30 strán sa  autorka venuje len charakteristike postáv, takže mala približne 800 strán na to, aby vytvorila perfektne premyslený svet, pohrala sa s postavami a zapojila do toho všetku svoju fantáziu. Problém nastáva hneď na prvých 300 stranách. Veľa postáv a neznáme vzťahy medzi nimi sťažujú orientáciu v príbehu, čo sa dalo očakávať. Horšie je ale to, že úvod sa neskutočne ťahá. Ja som milovník opisov a dlhých začiatkov, ale toto bolo aj na mňa veľa.

Postavy sa síce pohybovali na rôznych miestach, diskutovali, ale tam to končí. Ich potenciál sa na cca 300 stranách ani nemihol. Vytvoriť si k nim vzťah bolo zo začiatku celkom náročne. Štyri hlavné postavy, ktoré pochádzali z rôznych miest bolo celkom náročné niekam zaradiť a vytvoriť si o nich ako takú mienku. Nevraviac o tom, že mi celkom trvalo pochopiť väzby medzi nimi.

Arteloth Beck (Loth), Ead Duryan, Niclays Roos a Tané boli postavy, ktoré nás sprevádzajú celú knihu. Zaujímavé je že ich príbehy síce do seba zapadali, ale miestami som si ani neuvedomovala, že spolu súvisia. Až postupne, keď sa ich cesty začali schádzať, síce aj na to som si musela počkať takmer viac ako 600 strán, som pochopila, že to ako celok predsa bude fungovať. Aj keď som mala pochybnosti, či sa určité postavy vôbec stretnú.
Ich rola v deji je rôzna. Kým Loth je v exile, Ead má tajnú úlohu strážiť kráľovnú Sabran, Niclays Roos je tiež v exile, ale úplne z iného dôvodu ako Loth a Tané je mladá sirota, ktorá sa učí za jazdkyňu. Sú to rôzne postavy nielen vekom, ale aj zmýšľaním, vystupovaním a vyjadrovaním. A práve preto sú postavy a ich dialógy najsilnejším aspektom celej knihy. Okrem toho sú reálne, robia chyby, ktoré majú veľký dopad aj na iné postavy, či už v minulosti alebo v budúcnosti. Každá jedna z postáv je presvedčená o svojej pravde, čo znamená rôzne uhly pohľadu na rovnakú situáciu. Postupne, ale vidíte, že veľa kapitol je zbytočných a len naťahujú dej, striedanie pohľadov tiež prestáva byť po trištvrtine zaujímavé a miestami je to aj trochu nudné a vyčerpávajúce.

Okrem štyroch hlavných postáv tu máme veľmi veľa vedľajších postáv. Tých sa potom autorka postupne zbavuje zbytočnými úmrtiami, ktoré sú na prvý pohľad šokujúce, ale polovica z nich nemá na dej takmer žiadny dopad. Na začiatku autorka pracuje takmer s každou jednou postavou, ktorá by mohla mať v deji nejaké to miesto. Bohužiaľ, ich prestáva do deja zapájať. A ich väzby s hlavnými postavami sa postupne úplne vytrácajú.

Žiaľ, práve svet, ktorý autorka vymyslela to ťahá celé ku dnu. Shannon na seba ubila bič, ktorý nezvládla dostatočne spracovať. Síce sa mi veľmi páčilo ako zakomponovala históriu, mýty a legendy do deja, ale boli to skôr len zaujímavosti, ktoré vás len málokedy niekam posunuli. Určité dôležité veci sú podané len z povrchu, do ich hĺbky vôbec počas deja nezachádzame. Pri takom veľkom a komplexnom svete, pri ktorom ani netušíme ako všetko funguje je dosť náročné si domyslieť určité veci. Autorka sa snaží medzi krajiny miešať aj politiku, lenže sú to len pokusy. Nie raz sa jej tam naskytol priestor, ktorý mohla využiť na riešenie politických vzťahov, otázky viery a podobne. Na druhej strane sa však dostatočne venovala postavám, ktoré prechádzajú nemalými vnútornými zmenami. Ich charakteristické črty sa formujú, až nakoniec získame postavy, ktoré sú dostatočne vyspelé na to, aby riešili hlavný konflikt.

Ďalší problém knihy je zaradenie do žánru epic fantasy. Chápem, že autorka sa chcela vymaniť spod nálepky young adult, ale úprimne veľmi sa jej to nepodarilo. The Priory Of The Orange Tree je niečo medzi YA a adult fantasy. Kolíše to medzi týmito dvoma žánrami. Ale priamo by som to nezaradila ani do jedného žánru. Nájdete tu veľa prvkov, ktoré patria práve do žánru young adult fantasy, ale aj prvky, ktoré pre zmenu patria do epic fantasy. Takže ak čakáte epic fantasy budete sklamaní a získate premier, ak naopak čakáte fantastickú YA fantasy a ste zmierení s určitými vecami, tak získate nadpriemerný príbeh, ktorý má svoje nedostatky.

To čo autorka sľubovala, že sa v knihe bude nachádzať, svojím spôsobom sú to tie najdôležitejšie prvky, sa ledva v deji objavia. Mala to byť kniha o drakoch, silných ženských hrdinkách, rivalite, intrigách. Piráti tu hrajú oveľa väčšiu rolu než draky, ale aj to len vtedy, keď to autorke vyhovuje.  Mimochodom o drakoch sa viac hovorí než sa objavujú v deji. Takže milovníci drakov si na svoje veľmi neprídu. Lojalita a intrigy to všetko tu nájdete a dokonca to spracovanie sa mi aj páčilo. Alchýmia tiež nie je veľmi v popredí, hoci jedna z postáv je alchymista. Silné ženské hrdinky? S nimi autorka nemala problém. Sabran, Tané, Ead, Meg to je len zlomok ženských postáv, ktoré stoja za svojím slovom a sú schopné ísť aj cez mŕtvoly. Veľmi dobré zastúpenie tu má aj diverzita a LGBT komunita. Okrem toho nie je to nasilu, takže sa nad tým ani nepozastavíte. Všetko sa vyvíja síce pomaly, ale normálnym spôsobom, ktorý zbytočne nikoho nepohorší.

Pomalý rozbeh deja, ktorý som spomínala na začiatku nie je až taký veľký problém, ale horšie to je, keď sa to pomalé tempo drží celej knihy. Pár akčných momentov síce v knihe nájdeme, dokonca miestami to dá deju naozaj zaujímavé rozmery, ale nakoniec sa to vráti zas k tomu pomalému a únavnému tempu. A aj keď dej začína postupne vrcholiť, tak ja osobne som mala problém prečítať posledných sto strán. "Epická bitka", na ktorú som čakala a autorka si na ňu starostlivo chystala pôdu, takmer pomaly 200 strán dopredu, sa nachádzala na 20 stranách, ktoré ma úprimne veľmi nenadchli. Čakala som niečo iné a viac. Aj napriek tomu všetkému sa to miestami čítalo samo. Autorka skrátka vie písať, tak aby vás aj pri nudných a dlhých častiach vedela udržať pri knihe, prípadne sa k nej vrátiť.

The Priory Of The Orange Tree je pre mňa priemerná, možno nadpriemerná, kniha, ktorá mala neskutočný potenciál. Moje očakávania boli obrovské, aj keď ma varovali a radili mi nech ich znížim, pretože budem sklamaná. Asi to zjavne nestačilo. Shannon srátka táto stand alone kniha nevyšla úplne podľa mojich predstáv. Uvidíme, či sa rozhodne rozvíjať príbeh ďalej, hoci koniec sa mi naozaj páčil. Ale celkom by som uvítala knihu, kde by sa venovala fungovaniu tohto zaujímavého sveta, ktorý skrátka nezvládla tu spracovať a využiť jeho potenciál, ale rozhodne má čo ponúknuť. Stačilo by mi to aj vo forme poviedok. Ale tak nechám sa prekvapiť, čo si pre nás autorka prichystá nabudúce.

Upravená verzia Originál nájdete na pintereste

Surová autobiografická spoveď o stratách a netušenej vnútornej sile, ktorá sa skrýva v človeku a vyplaví sa na povrch v hraničných životných situáciách. Silný príbeh bývalého hokejistu Toma Malmquista o najťažších chvíľach jeho života. Tom čaká so svojou dlhoročnou partnerkou Karin prvé dieťa. Karin však náhle vážne ochorie a Tom ako v zlom sne behá podzemnými nemocničnými chodbami medzi jednotkou intenzívnej starostlivosti a neonatológiou – medzi životom a smrťou. Kým Karin uvedú do umelého spánku, Tom jej sľúbi, že pre ňu priebeh udalostí zaznamená. Malmquist sa zároveň retrospektívne vracia k svojmu zoznámeniu s Karin, rozoberá jej vzťah s rodičmi a neschopnosť oddeliť sa od nich a žiť vlastný dospelý život. Rozpráva o ich láske a spoločnom živote pred tehotenstvom, o oslavách Silvestra so starnúcimi rodičmi, o kľúčových situáciách v svojom detstve, o otcovom alkoholizme a matkinom ťažkom rozhodovaní, či manžela opustiť.

Ďalšiu severskú autobiografickú spoveď, v podaní Toma Malmquista, môžete v kníhkupectvách vidieť s jemnou obálkou. Bez prečítania anotácie by človek netipoval, že ide o surovú a bolestnú spoveď.
V každom okamihu sme ešte stále nažive sa skladá z rôznych období z autorovho života. Zameriava sa na bolestné, žiarlivé, ale aj úsmevné udalosti zo svojho života, hoci všetky sú sprevádzané bolesťou.

Autor píše zo začiatku vecne, neosobne, nachádza sa tu plno lekárskych termínov, rozhovory medzi postavami sú miestami bez hlbšieho významu. Aj napriek tomu odstupom času si uvedomujem, aký Tom musel byť stratený a osamelý. Prišiel o ženu, ktorú miloval a ostal na novorodenú dcéru takmer sám. Nezostávalo mu nič iné ako vyrovnať sa so stratou snúbenice a prevziať zodpovednosť za malé dievčatko. Aj tam však nastávajú komplikácie.

Sme svedkami nielen Tomovej súčasnosti, ale aj minulosti. Vracia sa späť a spomína na udalosti, ktoré prežil, či už s Karin alebo počas detstva. Spomienky na svoje detstvo, na Karin alebo na jeho rodičov, ktorí si prešli nemalými problémami nie sú vždy milé a úsmevné. Vracia sa späť do čias, keď ich bezpečnosť visela na vlásku. Keď jeho mama musela spraviť dôležité životné rozhodnutie, ktoré bolo vyvolané alkoholizmom u jeho otca. Alkohol dokáže spôsobiť nemalé problémy v rodine. A ani tá Tomova sa tomu nevyhla. Spomienky na Karin sa nesú v podobnom duchu, nie sú vždy najšťastnejšie. Vracia sa k hádkam a žiarlivostným scénam. A práve vtedy sa neosobnosť a strohosť postupne vytrácajú. Autor sa zameriava na maličkosti, ktoré sú hlavne spojené s Karin. A práve v takýchto chvíľach znova odhaľuje svoje emócie, síce jednoduchým spôsobom, ale aj napriek tomu to človeka dokáže dojať. Opisuje maličkosti, ktoré mu nielen chýbajú, ale ktoré už ani nezažije. Spomienky na Karinine zvyky v ňom vyvolávajú reakcie, na ktoré sme čakali už od začiatku knihy.

Jedna z vecí, ktorá vám môže zo začiatku prekážať je práve tá neosobnosť. Niekedy to vyzerá, že Tom iba opisuje príbeh niekoho iného a on sám je len sprostredkovateľ. Ďalšia vec, ktorá vám môže prekážať sú skoky v čase, ktoré nie sú uvedené ako napríklad Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať. Niekedy sa v deji môžete stratiť, keďže čas nie je presne uvedený, aj keď ste si vedomí, že je to minulosť. Je to zo začiatku trochu mätúce.

O to viac je to bolestivé, keď si človek uvedomí, že sa to naozaj stalo. Podobné situácie zažívajú ľudia aj v iných kútoch sveta, ale o svoju bolesť sa delia málokedy. Nie je to jednoduchá kniha, ktorú by ste bez problémov prečítali. Zanechá to vo vás rôzne pocity, myšlienky a utvrdí vás v tom, že na maličkostiach záleží a treba si ich vážiť. Autor si prešiel situáciami, ktoré niektorí nikdy nezažijú. A aj napriek tomu s láskou vychováva svoju dcéru. Je to surové, reálne a o to viac bolestivé.